11.10.18

BLOGTOBER: DEALING WITH SH*TS IN YOUR LIFE

Myslím, že každý z nás to už zažil. Možno aj niekoľkokrát.  Nie je to jednoduché, prechádzať si takýmto obdobím a už vôbec nie, ak je to obdobie často. Človek sa potom cíti vyčerpaný - nie fyzicky, ale psychicky, čo je niekedy dokonca ešte horšie, než keby sme mali proste len nejakú svalovú horúčku z pre-cvičenia sa alebo bolesť nôh po 13tke v robote. V týchto prípadoch človek ale aspoň vie, že pre tú bolesť aj niečo spravil a že časom tu preňho bude aj odmena (lepší zdravotný stav alebo kondička, alebo v prípade roboty výplata).

Moje oči, čo sa týka tejto "oblasti", otvoril až rok v Prahe, kedy som sa odsťahovala z domu a musela som sa začať starať sama o seba. Ako som už niekoľkokrát písala, ten rok mi dal neskutočne veľa a nikdy toto rozhodnutie - vycestovať - nebudem ľutovať. V mnohých ohľadoch to otvorí oči aj tomu najslepšiemu človeku a donúti ho to uvedomiť si, čo všetko je v živote treba riešiť a ako to riešiť. Priznám sa, riešenie vecí, ktoré mi boli nepríjemné alebo riešenie situácií, v ktorých som sa cítila nepríjemne ja, som nikdy rada nemala, veď kto by mal? Ale na druhú stranu, vždy sa to nejak vriešilo. A vždy sa mi potvrdilo, že sa všetko vyriešiť dá.


Začiatkom prázdnin - a vlasne potom počas celých prázdnin - som riešila jednu (mne) veľmi nepríjemnú vec. Školu. Pred začiatkom štúdia na vysokej škole som mala jasný plán - skončiť bakalára za (maximálne) tri roky a potom vycestovať na magistra niekam na sever (plán bol Island a Nórsko). Potom som sa prihlásila do výberového konania na Erasmus. Vybrali ma. Vybavila som si plno vecí, ktoré bolo treba vybaviť a minulý rok koncom septembra som sedela vo vlaku do Prahy. Opäť - plán bol - vrátiť sa po jednom semestri, dorobiť si skúšky doma a nejako bakalára zvládnuť za tie štandardné tri roky. Nepodarilo sa.

Svoj pobyt som si predĺžila na celý rok - hlavne kvôli tomu, že som sa tam cítila dobre, že som sa cítila dobre v partii, ktorú som si našla, ale hlavne preto, pretože som cítila, že som v Prahe našla svoj druhý domov a nechcela som, aby sa to tak rýchlo skončilo. Už vtedy som vedela, že to s predmetmi a s uznávaním bude po príchode domov peklo, no v tej chvíli mi to bolo tak trochu "jedno", pretože to bolo ešte ďaleko. A vedela som, že ak budem študovať o rok naviac, tak sa mi nič nestane - že nebudem ani prvá a ani posledná.

Skúšky v Prahe som urobila všetky, ktoré som chcela urobiť na prvýkrát a potom som sa vrátila domov - na jednu stranu šťastná, že budem konečne opäť s rodinou, na druhú stranu smutná, že opúšťam niečo, čo mi prirástlo k srdcu. Šla som potom so všetkými potrebnými papiermi do školy na medzinárodné vžťahy a tam šlo všetko "ako po masle". S výpisom známok ma potom poslali na našu fakultu, aby som si dohodla uznanie predmetov a tam sa to začalo zhoršovať. Koordinátor na fakulte vôbec nevedel, čo s tým a poslal ma na študijné. Na študijné som šla s malou dušičkou, každopádne tam neboli, tak som tam písala mail.

Odpoveďou sa mi dostalo, že uznanie predmetov si musím dohodnúť s jednotlivými vyučujúcimi a tak sa začal nekonečný proces zháňania ľudí - počas prázdnin. Dostala som, nakoniec, odpovede od všetkých, ktorých som potrebovala - to bolo dva týždne pred koncom augusta. Na študijné som poslala žiadosť o uznanie predmetov - nakoniec som mala ale málo kreditov, takže status bol, že druhú ročník teda nedokončím a v septembri mi pošlú rozhodnutie o vylúčení zo štúdia. V tom čase som bola už mimo Slovenska - na sústredení, na ktoré som sa tešila celé prázdniny a cítila som sa strašne, pretože som musela takúto vec riešiť cez mobil, z inej krajiny a cez mamku. Ak by rozdávali nobelové ceny za najlepších rodičov, tak tí moji by určite jednu dostali, pretože sa im podarilo vybaviť a vyriešiť vec, ktorú ja som už vzdala.

obe fotky fotené pri jednej z posledných návštev Prahy počas "Secret Food Tour"

Dozvedeli sa, že ja vlastne potrebný počet kreditov (na pokračovanie v štúdiu) mám, len mi ich neuznanú ako náhradu za predmet na našej univerzite, ale ako "dovezené zo zahraničia" - čo mi ale predtým nevedel nikto povedať, že je vôbec možné. Vypísali sme teda novú žiadosť - o uznanie aj týchto kreditov a tu nastal ďalší problém - kto má žiadosť podpísať? Garant študijného programu. Tak som mamku poslala za garantom nášho študijného programu a tým, že sme medziodbor, nebolo mi vôbec divné, že je v študijnom pláne napísaný profesor z geografie - aj keď mi mal podpísať predmety z histórie. Nakoniec to bol ale niekto úplne iný - z katedry histórie, koho meno som počula prvýkrát a nikde v študijnom pláne ako garant nefiguroval.

Koniec koncov, vyriešili sme to a ja ďalej študujem - o tom, ako som bola s psychikou v koncoch a ako som si už zháňala robotu na dohodu, ani nebudem písať. Prázdniny zbehli neskutočne rýchlo a ja som po nich ostala ešte viac psychicky unavená, ako som bola pred nimi. Táto skúsenosť ma ale naučila, čo mi v takýchto chvíľach pomáha - uvoľniť sa a dostať sa aspoň do nejakej pohody, keď to vyzerá naozaj biedne. Naučila som sa, že pitie čaju ma naskutočne uvoľní - hlavne večer, na balkóne, keď fúka vietor a ja môžem na notebooku pozerať obľúbené seriály zabalená v deke. Niekedy mám pocit, že mi pomôže tréning, kde to zo seba všetko dostanem von a prečistím si hlavu, niekedy len počúvanie hudby, ležanie v posteli alebo čítanie knižky.

Týmto článkom som len chcela povedať, že každý z nás by si mal nájsť "to svoje", čo ho dokáže rozveseliť a povzbudiť a takýto rituál si urobiť nielen v takýchto ťažkých chvíľach, ale aj počas dňa, kedy sa cítite, ako by vás prešiel parný valec. Pretože všetko má svoje pre a proti a aj Erasmus - bez ohľadu na to, aký bol skvelý, má aj svoje temné stránky, ktoré ale každý z nás Erasmákov pociťuje a znáša úplne inak. Takže sa všetci držte a starajte sa nielen o svoje fyzické, ale hlavne o to psychické zdravie! Vidíme sa pozajtra pri ďalšom článku!

2 komentáre

  1. ach zlatko realne som tento clanok prezivala s tebou ako som ho citala :( viem ze to bolo neskutocne tazke ale vsetko sa to zvladlo a to ej ta podstatna vec! najdolezitejsie je chciet aby sa veci zlepsili a nie sa len pozerat ako sa zivot deje
    Ivana xx

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Toto je jediná vec, ktorá ma na Erasme neskutočne štve. Na jednu stranu je to úžasná príležitosť, ktorá aj obyčajnému študentovi pomôže vycestovať, niečo nové sa naučiť, vidieť kúsok sveta a spoznať ľudí, všetci Erasmus ospevujú a odporúčajú ostatným. Ale potom je tu tá druhá strana - skúškové a uznávanie predmetov. Fakt nechápem, prečo je taký obrovský problém s uznávaním predmetov absolvovoaných niekde v zahraničí, prečo sú okolo toho také opletačky a papierovačky, prečo sa chudáci študenti musia stresovať, naháňať vyučujúcich cez leto, dorábať skúšky ešte v auguste. Toto tu je podľa mňa hrozne zle vymyslené. Ak už škola spolupracuje s inou univerzitou v zahraničí, a študent si vyberie odbor rovnaký alebo veľmi príbuzný tomu, čo študoval aj "doma", tak by to malo byť tak, že absolvuje všetky predmety tam, príde domov a môže si užívať leto ako všetci ostatní. A nie sa naťahovať na študijnom, v noci nespať a dúfať, že mu aspoň niečo uznajú, dorábať skúšky, keď sú všetci jeho spolužiaci niekde na dovolenke, alebo ako ty - pred koncom augusta zistiť, že sa ani nedostane do ďalšieho ročníka.
    No som veľmi rada, že sa to v tvojom prípade všetko nejako vyriešilo ❤
    BEE A CHANGE // Facebook Page

    OdpovedaťOdstrániť

GALKVINNE © . SINCE 2015. Design by FCD. Edited. ALL RIGHTS RESERVED.