7.10.18

BLOGTOBER: MY 2018 SPARTAN RACE TRIFECTA STORY


PUSH HARDER - tento nápis sa nachádza na každej zo štyroch medajlí zo Spartan Race, ktoré som získala tento rok a ktorý motivuje nie len v oblasti Spartan-sveta alebo športu, ale aj v živote. Na začiatku tohto roka by som si nikdy nepovedala, že budem teraz tam, kde som. Pamätám si na to obdobie - bolo to pre mňa naozaj náročné obdobie, kedy som riešila niekoľko nepríjemných vecí naraz a doslova som čakala, kedy to prejde. Vtedy som si dala aj tetovanie, ktoré mi malo a stále má pripomínať práve to, že každé zlé obdobie raz prejde (a určite ste ho už zaznamenali na mojom Insta účte - vážku na ruke). Niekedy v tomto období sme sa s partiou kamarátov rozhodli, že sa tento rok zúčastníme Spartan Race a prihlásili sme sa na Sprint do Kutnej Hory. Doma som sa nestretla s veľmi nadšenými reakciami - bolo to skôr také "a si si istá, že to dáš? veď je to 5 km". Ale ja som sa nezľakla, pretože som to v tom čase naozaj potrebovala. Potrebovala som niečo, na čo sa zamerať a šport bol v tom čase jediná vec, ktorá ma zamestnávala od "zlých" myšlienok.


Začala som na to trénovať asi dva mesiace pred tým. K tréningom, ktoré som mala 3x do týždňa som pridala ešte fitko a začala behať na stroji (keďže bol február a vonku fakt zima, začala som tak). Potom, keď sa oteplilo, som chodievala behávať aj von - do parku alebo po meste. Pred Sprintom som zabehla najviac 5km (v rámci jedného behu). A Sprint sme potom dali naozaj v pohode, aj keď to bolo necelých 8km - vtedy vás ten adrenalín potlačí a dáte aj viac, než na čo ste zvyknutí. Samozrejme, po ňom som mala svalovku. Bola som ale spokojná a hrdá. Domov som si odniesla medajlu, ktorú som vtedy mala stále na stole a stále ma motivovala.


Spartan Race v Koutoch - Super. Na tento beh som bola prihlásená už pred Sprintom a pripravovala som sa naň asi najviac zo všetkých. Chodievala som behávať - najviac som predtým zabehla ale len 10km. Bežali sme posledný júnový víkend v sobotu a práve vtedy sa dosť pokazilo počasie - vonku bolo okolo 12 stupňov a pršalo. Cesta do Kout netrvala dlho, no veľmi nadšená z počasia som nebola. O to väčšiu radosť sme mali, keď sme sa postavili na štart a nepršalo. Vyštarovali sme a už sme boli na trati. Tento pretek bol zo všetkých, na ktorých som tento rok bola, najhorší, najťažší a zažila som si na ňom svoje dno. Po treťom kopci, ktorý sme vystúpali a na hodinkách som vtedy mala okolo troch hodín, som bola zničená a bola mi neskutočná zima. Ale povedala som si, že musím ísť ďalej. Mala som tam aj Davida a sestru, takže sme sa tak navzájom motivovali.

Po niekoľkých ďalších kopcoch a prekážkach sme došli na nejaký 15-ty kilometer, kde bol sandbag carry (nosenie vreca s pieskom) a to bol posledný fakt hnusný stupák a kopec. Ten sme šli dobrú pól hodinu a vtedy sme boli - aj ja aj sestra - naozaj na dne svojich síl. Nasledovali nejaké prekážky na balac, šplh na lane (ktorý som zvládla a doteraz ani neviem ako), niekoľko posledných stien, plazenie sa v potoku (v asi 4-stupňovej vode), zopár posledných prekážok, posledná stena a oheň. Ten sme si preskočili všetci spolu a dobehli sme do cieľa. Padli aj slzy šťastia a pocit, z ktorého čerpám naozaj doteraz - že človek si siahne na dno svojich síl, padne na dno, ale postaví sa ide ďalej. Na Spartan Race v Koutoch budem spomínať dosmrti a najviac zo všetkých som hrdá práve na tento pretek.








Po Supri v Koutoch som sa vrátila domov - pretože sa mi skončil Erasmus. A prestala som trénovať. Chodila som občas do fitka a na box, ale vychádzalo to tak na 1-2x do týždňa, čo bolo po intenzívnom tréningu predtým naozaj málo. Potom sme na konci prázdnin mali sústredenie z karate - na necelé dva týždne som sa vrátila späť do Česka. A na konci sústredenia som si natiahla väzy v kolene. Deň pred druhým Sprintom - ktorý som síce dobehla, no nebola a nie som s tým spokojná tak, akoby som chcela byť. A to isté platí aj o Beaste, ktorý sme bežali na Lipne (tiež v Česku), že som si to síce skúsila a dobehla, ale nie za podmienok, za ktorých by som chcela a za ktorých by to predčilo Kouty. 

Tak sa moja cesta za Trifectou tento rok skončila. Ako som už napísala, najviac som sa premohla na Supri v Koutoch, čo ma motivuje stále a každý deň. A na to budem spomínať. Na to dobré, čo z toho vzišlo a čo z toho dobudúcna vyťažím, pretože budúci rok sa opäť vidíme na štarte - aspoň na jednom určite! AROOOO!! 

Zverejnenie komentára

GALKVINNE © . SINCE 2015. Design by FCD. Edited. ALL RIGHTS RESERVED.