29.3.18
PO 6 MESIACOCH NA ERASME
Ak by sa ma niekto niekedy spýtal, aké bolo zatiaľ moje najväčšie rozhodnutie v živote, tak by som mu teraz na sto percent povedala, že prihlásenie sa na Erasmus. Vtedy, niekedy v januári minulého roka (2017), som sa u nášho fakultného koordinátora prihlásila do výberového konania na Erasmus a vybrala som si Prahu - na jeden semester (teda od septembra do polovice februára). Vtedy som ale ešte netušila, ako to celé dopadne. Tento článok som chcela napísať ako zhrnutie po Erasme, čo mi teda do života dal a čo mi zase zobral, nakoniec som si ale svoj pobyt tu v Prahe predĺžila aj na letný semester, teda do konca júna a rozhodla som sa napísať ho ako zhrnutie takto - po 6 mesiacoch.
Čas, odkedy som tu, neskutočne rýchlo ubehol a ani tomu - takpovediac - nemôžem uveriť, že je to už 6 mesiacov, čo som tu. Ešte si celkom živo pamätám, akoby to bolo včera, kedy som sa doma balila a zúfalo som pozerala na tie tri kufre, kde mám zbaliť všetky veci, ktoré som si nachystala. Nakoniec som to ale zvládla a čakala ma posledná noc v mojej posteli - pred obrovským krokom v živote. Vtedy som si to ale ešte ani neuvedomovala. Na ďalší deň, 21. septembra, som veci ešte dobaľovala a večer sme sa s mamkou a Dadou vybrali na dlhú (8 hodinovú) cestu vlakom do Prahy. Podrobnejšie som o svojich prvých dňoch a vlastne celom prvom mesiaci na Erasme písala v článkoch z Blogtobra (alebo v rubrike Erasmus) a som za ne rada, pretože si ich o pár rokov budem možno čítať a spomínať.
Čas, odkedy som tu, neskutočne rýchlo ubehol a ani tomu - takpovediac - nemôžem uveriť, že je to už 6 mesiacov, čo som tu. Ešte si celkom živo pamätám, akoby to bolo včera, kedy som sa doma balila a zúfalo som pozerala na tie tri kufre, kde mám zbaliť všetky veci, ktoré som si nachystala. Nakoniec som to ale zvládla a čakala ma posledná noc v mojej posteli - pred obrovským krokom v živote. Vtedy som si to ale ešte ani neuvedomovala. Na ďalší deň, 21. septembra, som veci ešte dobaľovala a večer sme sa s mamkou a Dadou vybrali na dlhú (8 hodinovú) cestu vlakom do Prahy. Podrobnejšie som o svojich prvých dňoch a vlastne celom prvom mesiaci na Erasme písala v článkoch z Blogtobra (alebo v rubrike Erasmus) a som za ne rada, pretože si ich o pár rokov budem možno čítať a spomínať.
21.3.18
SUBWAY & RED COAT
Ak som mala minulý týždeň dobrú náladu, tak to bolo určite v deň, kedy sme fotili tieto fotky - spolu s Ivkou a Peťom. Okrem fotenia v metre sme si urobili aj menší-väčší výlet do Průhonického paru, trošku mimo centra Prahy (trošku dosť :D). Počasie nám vyšlo krásne a aj napriek tomu, že som na sebe mala len tento jarný kabátik, nebola mi zima (až trošku večer, keď sme sa vracali domov). Posledné dni je tu v Prahe ale dosť zima a ja by som už bola najradšej, keby prišla "tá pravá" jar a bolo aspoň 12 stupňov. Chcela by som toho príliš veľa?
"Lately, I get carried away, I've been living too fast and end up sleeping too late..." - lyrics pesničky, ktorá mi prednedávnom, teda.. už je to pár mesiacov, dodala neskutočnú motiváciu a nakopla ma na naozaj dlhý čas. Vtedy som si tento text - významovo - veľmi neuvedomovala a pesnička sa mi páčila sama o sebe. Ale teraz, postupom času, si začínam uvedomovať, že nechcem, aby to takto pokračovalo. Život ide strašne rýchlo a je to akoby sa človek ani nestíhol nadýchnuť a musel hneď bežať ďalej. Akoby celý týždeň boli preteky a čím skôr tu bude víkend, tým lepšie. Lenže víkend zbehne ešte rýchlejšie ako celých 5 pracovných dní a sme zase v tom istom kolotoči, z ktorého sa cesta von zdá byť nemožná.
jacket - Bershka, top - H&M, necklace - eBay, jeans - Primark
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Social Icons