Myslím, že každý z nás to už zažil. Možno aj niekoľkokrát. Nie je to jednoduché, prechádzať si takýmto obdobím a už vôbec nie, ak je to obdobie často. Človek sa potom cíti vyčerpaný - nie fyzicky, ale psychicky, čo je niekedy dokonca ešte horšie, než keby sme mali proste len nejakú svalovú horúčku z pre-cvičenia sa alebo bolesť nôh po 13tke v robote. V týchto prípadoch človek ale aspoň vie, že pre tú bolesť aj niečo spravil a že časom tu preňho bude aj odmena (lepší zdravotný stav alebo kondička, alebo v prípade roboty výplata).
Moje oči, čo sa týka tejto "oblasti", otvoril až rok v Prahe, kedy som sa odsťahovala z domu a musela som sa začať starať sama o seba. Ako som už niekoľkokrát písala, ten rok mi dal neskutočne veľa a nikdy toto rozhodnutie - vycestovať - nebudem ľutovať. V mnohých ohľadoch to otvorí oči aj tomu najslepšiemu človeku a donúti ho to uvedomiť si, čo všetko je v živote treba riešiť a ako to riešiť. Priznám sa, riešenie vecí, ktoré mi boli nepríjemné alebo riešenie situácií, v ktorých som sa cítila nepríjemne ja, som nikdy rada nemala, veď kto by mal? Ale na druhú stranu, vždy sa to nejak vriešilo. A vždy sa mi potvrdilo, že sa všetko vyriešiť dá.
Začiatkom prázdnin - a vlasne potom počas celých prázdnin - som riešila jednu (mne) veľmi nepríjemnú vec. Školu. Pred začiatkom štúdia na vysokej škole som mala jasný plán - skončiť bakalára za (maximálne) tri roky a potom vycestovať na magistra niekam na sever (plán bol Island a Nórsko). Potom som sa prihlásila do výberového konania na Erasmus. Vybrali ma. Vybavila som si plno vecí, ktoré bolo treba vybaviť a minulý rok koncom septembra som sedela vo vlaku do Prahy. Opäť - plán bol - vrátiť sa po jednom semestri, dorobiť si skúšky doma a nejako bakalára zvládnuť za tie štandardné tri roky. Nepodarilo sa.
Svoj pobyt som si predĺžila na celý rok - hlavne kvôli tomu, že som sa tam cítila dobre, že som sa cítila dobre v partii, ktorú som si našla, ale hlavne preto, pretože som cítila, že som v Prahe našla svoj druhý domov a nechcela som, aby sa to tak rýchlo skončilo. Už vtedy som vedela, že to s predmetmi a s uznávaním bude po príchode domov peklo, no v tej chvíli mi to bolo tak trochu "jedno", pretože to bolo ešte ďaleko. A vedela som, že ak budem študovať o rok naviac, tak sa mi nič nestane - že nebudem ani prvá a ani posledná.
Skúšky v Prahe som urobila všetky, ktoré som chcela urobiť na prvýkrát a potom som sa vrátila domov - na jednu stranu šťastná, že budem konečne opäť s rodinou, na druhú stranu smutná, že opúšťam niečo, čo mi prirástlo k srdcu. Šla som potom so všetkými potrebnými papiermi do školy na medzinárodné vžťahy a tam šlo všetko "ako po masle". S výpisom známok ma potom poslali na našu fakultu, aby som si dohodla uznanie predmetov a tam sa to začalo zhoršovať. Koordinátor na fakulte vôbec nevedel, čo s tým a poslal ma na študijné. Na študijné som šla s malou dušičkou, každopádne tam neboli, tak som tam písala mail.
Odpoveďou sa mi dostalo, že uznanie predmetov si musím dohodnúť s jednotlivými vyučujúcimi a tak sa začal nekonečný proces zháňania ľudí - počas prázdnin. Dostala som, nakoniec, odpovede od všetkých, ktorých som potrebovala - to bolo dva týždne pred koncom augusta. Na študijné som poslala žiadosť o uznanie predmetov - nakoniec som mala ale málo kreditov, takže status bol, že druhú ročník teda nedokončím a v septembri mi pošlú rozhodnutie o vylúčení zo štúdia. V tom čase som bola už mimo Slovenska - na sústredení, na ktoré som sa tešila celé prázdniny a cítila som sa strašne, pretože som musela takúto vec riešiť cez mobil, z inej krajiny a cez mamku. Ak by rozdávali nobelové ceny za najlepších rodičov, tak tí moji by určite jednu dostali, pretože sa im podarilo vybaviť a vyriešiť vec, ktorú ja som už vzdala.
obe fotky fotené pri jednej z posledných návštev Prahy počas "Secret Food Tour"
Dozvedeli sa, že ja vlastne potrebný počet kreditov (na pokračovanie v štúdiu) mám, len mi ich neuznanú ako náhradu za predmet na našej univerzite, ale ako "dovezené zo zahraničia" - čo mi ale predtým nevedel nikto povedať, že je vôbec možné. Vypísali sme teda novú žiadosť - o uznanie aj týchto kreditov a tu nastal ďalší problém - kto má žiadosť podpísať? Garant študijného programu. Tak som mamku poslala za garantom nášho študijného programu a tým, že sme medziodbor, nebolo mi vôbec divné, že je v študijnom pláne napísaný profesor z geografie - aj keď mi mal podpísať predmety z histórie. Nakoniec to bol ale niekto úplne iný - z katedry histórie, koho meno som počula prvýkrát a nikde v študijnom pláne ako garant nefiguroval.
Koniec koncov, vyriešili sme to a ja ďalej študujem - o tom, ako som bola s psychikou v koncoch a ako som si už zháňala robotu na dohodu, ani nebudem písať. Prázdniny zbehli neskutočne rýchlo a ja som po nich ostala ešte viac psychicky unavená, ako som bola pred nimi. Táto skúsenosť ma ale naučila, čo mi v takýchto chvíľach pomáha - uvoľniť sa a dostať sa aspoň do nejakej pohody, keď to vyzerá naozaj biedne. Naučila som sa, že pitie čaju ma naskutočne uvoľní - hlavne večer, na balkóne, keď fúka vietor a ja môžem na notebooku pozerať obľúbené seriály zabalená v deke. Niekedy mám pocit, že mi pomôže tréning, kde to zo seba všetko dostanem von a prečistím si hlavu, niekedy len počúvanie hudby, ležanie v posteli alebo čítanie knižky.
Týmto článkom som len chcela povedať, že každý z nás by si mal nájsť "to svoje", čo ho dokáže rozveseliť a povzbudiť a takýto rituál si urobiť nielen v takýchto ťažkých chvíľach, ale aj počas dňa, kedy sa cítite, ako by vás prešiel parný valec. Pretože všetko má svoje pre a proti a aj Erasmus - bez ohľadu na to, aký bol skvelý, má aj svoje temné stránky, ktoré ale každý z nás Erasmákov pociťuje a znáša úplne inak. Takže sa všetci držte a starajte sa nielen o svoje fyzické, ale hlavne o to psychické zdravie! Vidíme sa pozajtra pri ďalšom článku!
