30.1.19

VÝLET DO LONDÝNA - alebo aj - HĽADANIE MOTIVÁCIE

Už je to doba, odkedy tu naposledy pribudol nový článok. A aj napriek tomu, že je práve skúškové, nemôžem moju ne-aktivitu pripisovať len skúškam a učeniu. Pravdou je, že som v poslednej dobe hľadala motiváciu robiť veci, ktoré ma predtým robili šťastnou, no bolo a je to ťažké. Nie je to prvýkrát, čo mám takýto, dá sa povedať, "výpadok" alebo "epizódu" a viem, že to časom bude v poriadku, no trvá to dlhšie, než by som chcela. 


Chcem znovu chodiť na tréningy s radosťou a opäť sa tešiť na každý jeden z nich, no v poslednej dobe som skôr hľadala výhovorky, než dôvody prečo ísť - a bolo to tak pre mňa jednoduchšie. Chcem opäť písať blog častejšie a s láskou, no je ťažké nútiť sa do niečoho, čo nejde samo odseba. Ale mojou útechou v tomto období je to, že som sa aspoň prinútila učiť na skúšky, ktoré som zatiaľ dala všetky na prvýkrát (chýba mi už len jedna, no snáď aj tá bude v pohode). A chcem si zase užívať život bez toho, aby som premýšľala ako prežiť ďalší deň a čo sa musím v daný deň naučiť, pretože posledné týždne neboli o ničom inom, len o učení sa na skúšky. A to je hlavný dôvod, prečo som sa na náš plánovaný výlet do Londýna tak tešila. Dúfala som, že konečne prelomím toto obdobie a nájdem to, čo potrebujem - že nájdem tú potrebnú motiváciu.

Snáď sa to už definitívne skončí spolu s koncom skúškového, kedy sa konečne budem môcť sústrediť aj na niečo iné, než písmenká v nekonečných papieroch poznámok. Výlet do Londýna bolo spontánne rozhodnutie, kedy sme si kúpili lacné letenky a veľmi nad tým ani nepremýšľali. Do Británie som chcela ísť už naozaj dlho, skôr som ale preferovala Škótsko, no v budúcnosti sa tam určite aspoň raz pôjdem pozrieť. Londýnska atmosféra bola skvelá, pre mňa dosť odlišná od tej slovenskej alebo aj českej. Niečo nové, niečo nepoznané, niečo, z čoho možno čerpať. 


Leteli sme v utorok o 10:20 z Budapešti, takže sme vstávali niečo po 4tej ráno, aby sme to na letisko autom stihli. V lietadle smerom do Londýna sme bohužiaľ sedeli každá sama, teda nie sama-sama, ale miesta nám porozhadzovalo po lietadle, keďže sme si nechceli kupovať miestenky. Leteli sme na letisko Stansted a z letiska sme zvolili dopravu autobusom National Express, ktorý nás doviezol až na Victoria Station, odkiaľ sme to mali do hotela asi 5 minút pešo. Hotel sme hľadali na booking.com, kde sme si robili rezerváciu už viackrát. Do Londýna sme sa dostali niečo po tretej poobede, ubytovali sme sa a naša prvá zastávka - ako inak - boli nákupy na Oxford Street. Samozrejme sme cestou zablúdili v metre, pretože londýnske metro je na rozdiel od napríklad pražského naozaj bludisko. Večeru sme si dali na Oxford Street a späť do hotela sme sa zviezdli autobusom (Doubledeckrom), kde sme si obsadili sedadlá hore a úplne vpredu.


Druhý deň sme toho mali na pláne naozaj veľa. Raňajky sme mali v hoteli a po nich sme sa vydali autobusom (čo bola asi chyba - pretože sme cez jednu ulicu šli asi hodinu) na stanicu King's Cross - a asi aj viete, prečo. Pretože Harry Potter je naša srdcovka a to bola moja jediná požiadavka, čo musím v Londýne vidieť. Odfotili sme sa na nástupišti, ktoré ale nie je klasicky medzi ostatnými nástupišťami, ale mimo - len tak na stanici. Na fotku sa čaká rada, no my sme mali šťastie, keďže nebola až taká dlhá. Fotku si môžete urobiť aj sami, no urobí vám ju aj fotograf a vy sa môžte rozhodnúť, či si ju potom kúpite (stojí 9,50 libier - okrem vytlačenej fotky vám dajú aj odkaz, kde si ju môžete stiahnuť v plnej kvalite). My sme si zobrali len jednu - spoločnú a samostatne sme sa pofotili na náš foťák a do mobilov. Hneď vedľa sa nachádzal obchod s vecičkami z HP, kde sme museli taktiež zájsť.


Obed sme si dali potom tam na King's Cross - niečo čínsko-vietnamské a naozaj veľmi, veľmi pikantné. Následne sme sa prešli po niekoľkých pamiatkách - Piccadilly Circus, Trafalgar Square, Chinatown a večer sme skončili opäť na Oxford Street, kde sme si dali - síce naozaj dobrý, ale dosť drahý - drink. Londýn je naozaj krásne mesto, ktoré má svoju špecifickú atmosféru a veľmi sa mi páčilo. Posledný deň sme boli v meste už len do 13tej, stihli sme sa ísť pozrieť na Westminsterské opátstvo, dať si kávu a prejsť sa ešte k Buckinghamskému palácu. Potom sme sa prešli na Victoria Station, odkiaľ nám už išiel autobus na letisko.


Počasie nám vyšlo tak na 50 percent. V utorok večer a v štvrtok nám pršalo, no v stredu bolo celý deň relatívne pekne, na anglické pomery. Ale s tým sme rátali, keďže sme si letenky kupovali tak v predstihu, nebolo možné urobiť tak podľa počasia. Som rada, že sme nakoniec šli, no neviem či mi Londýn dal presne to, čo som potrebovala. Tak či tak, výlet to bol skvelý a hneď by som si ho zopakovala!

1.1.19

NIE JE TO KONIEC, ALE LEN NOVÝ ZAČIATOK


Písanie tohto článku som odsúvala na tú najposlednejšiu chvíľku a včera som sa tak zamyslela, prečo vlastne. Pretože som si tak nejak nechcela pripustiť, že tento rok končí. Písanie týchto článkov mám rada, na jednu stranu z toho dôvodu, že si tak prejdem všetky články, ktoré som počas roka vydala, no na druhú stranu si aj zaspomínam, aký ten rok bol. Takže, aký vlastne rok 2018 bol?


Január sme slávili spolu so sestrou v Prahe a bol to naozaj krásny začiatok roka. Dokonca som sa z koleje presťahovala na byt. Dada so mnou v Prahe ostala celý týždeň, no veľa sme toho nestihli, čo ma mrzí. Začiatok roka bol pre mňa ťažký, to musím uznať, pretože som mala prvé skúškové na Karlovej univerzite a tlak, ktorý som kvôli tomu cítila nebol príjemný. Nie raz som mala pocity a stavy úzkosti, no prežila som to a teraz už viem, že ma to urobilo silnejšou. Počas celého skúškového som chodila na tréningy naozaj poctivo a boli to jediné chvíle, kedy som sa vedela naplno odreagovať a nemyslieť na všetky tie skúšky.

Učila som sa tiež naozaj dosť, no odmenou mi boli všetky skúšky, ktoré som spravila na prvýkrát. Koncom januára sme boli s partiou z Koryukan na LARP-e na tému Game of Thrones, ktorý sme si užili a bol to jeden z tých, na ktoré budem spomínať ešte dlho. Posledný januárový deň som dostala potvrdenie o predĺžení Erasmu, s ktorým som sa stresovala a potýkala od decembra a bola som naozaj štastná, že ostávam.


Začiatkom februára - ešte kým som odišla na letný semester do Prahy, som mala páskovanie z Yoseikanu - na 7. kyu (v priebehu roka som mala okrem toho ešte jedno páskovanie a urobila som skúšku na 5. kyu). Začiatkom semestra som ešte riešila zmeny predmetov a podpísanie týchto zmien oboma univerztami, a potom som mohla konečne spokojne študovať. Okrem predmetov z histórie som si zapísala aj dva z bloku telesnej výchovy - Plávanie a Tenis. A počas tohto obdobia som na blog začala pridávať aj fotky, ktoré sa netýkali len kozmetiky. Niekedy koncom mesiaca sme sa s kamarátmi rozhodli, že v apríli pôjdeme na Spartan Race, čo odštartovalo môj rok plný výziev. Potom prišli na návštevu mamka s Dadou a urobili sme si takú "babskú jazdu" - boli sme v Primarku v Dresdene, na druhý deň sme boli na šifrovacej hre po Prahe a potom sme sa boli pozrieť na Pražský hrad - do Zlatej uličky a na pár ďalších pamiatok. Každopádne, február bol skvelý!


V marci bol semester už v plnom prúde a musím povedať, že som do školy chodila poctivejšie ako v zimnom semestri - chcela som si ušetriť tie stresy pred skúškou, ktoré som mala pred necelými dvoma mesiacmi (pretože som na prednáške bola dokopy dvakrát za celý semester, ach). A dá sa povedať, že som si užívala aj hodiny plávania a tenisu, aj keď tú hodinovú cestu na druhý koniec Prahy, kde sa konali, tú už až tak nie. Okrem školy sme si s Ivkou a Peťom urobili výlet do Prúhonického parku, ktorý bol krásny a bol to prvý deň v tenkom kabátiku, kedy mi nebola zima! Na konci marca som napísala článok "Po 6 mesiacoch na Erasme", na ktorý som naozaj pyšná a od jeho uverejnenia som si ho prečítala znova ešte niekoľkokrát, pretože vystihuje moje pocity z Erasmu naozaj presne.


Apríl bol mesiac naozaj šialený a zbehol strašne rýchlo. Apríl som začala doma, na Slovensku, pretože bola Veľká noc a ostala som doma až do 8., pretože 7. som mala narodeniny a oslávili sme ich doma s rodinou. Deň pred narodeninami sme tu doma mali LARP-ový kongres, na ktorý prišli larpisti z Poľska a Maďarska, no ja som im pomáhala len v piatok (6.). Po oslave som na ďalší deň už cestovala do Prahy a bola to asi moja najťažšia cesta späť - pocitovo, psychicky

Nasledujúce dni som mala okrem školy ešte robotu a tréningy a ugo očistu. V štvrtok po tenise sme sa vydali na LARP do Poľska - na College of Wizardry. LARP som si naozaj užila a bol to zatiaľ jeden z najlepších, na ktorých som bola. Hrad, v ktorom sme "bývali" bol krásny a vyzeralo to tam naozaj skoro ako v Hogwarts (Rokforte). Program bol naozaj pesrtý a najviac sa mi asi páčilo, že sa tam stále niečo dialo. Kde človek prišiel, tam niečo našiel a mohol sa zapojiť.

Ďalší týžeň sa začal podobne ako ten predošlý - škola, robota, tréningy a piatok sme odchádzali na tri dni na karate seminár do Brna. Cvičili sme v sobotu a v nedeľu (cca 3-4 hodiny denne), okrem tréningu sme navštívili aj jaskyňu a užili si víkend v spoločnosti skvelých ľudí. V nedeľu večer, keď sme sa vrátili do Prahy, som bola ešte behať (posledných 5km pred Spartanom).

Posledný aprílový týždeň začínal opäť v škole, potom na tréningoch. V piatok pred Spartanom som bola na rannej zmene v práci a potom som si plánovala dať “psychickú prípravu” na pretek, ale samozrejme som mala plno iných vecí, takže som stihla akurát 20 minútový strečing. Večer sme boli v divadle na predstavenie, v ktorom hral kamarát a po ňom domov. V piatok večer sa k nám pridala aj kamarátka z CoW (College of Wizardry), ktorá s nami šla ďalší deň na Spartana. Spartan Race v Kutnej Hore bol môj prvý Spartan a ako sa ukázalo, tento rok nie posledný. Zdolanie trasy bolo do nasledujúcich týždňov naozaj motivujúce a čerpala som z toho až do ďalšieho Spartana.


V máji sa mi začalo ďalšie skúškové - v Prahe už druhé. Aj napriek tomu, že som mala len dve skúšky, boli naozaj ťažké a nepodceňovala som ich. V tom čase som už vedela, že po návrate domov to bude so školou naozaj ťažké a nevedela som, či sa to bude dať nejako vyriešiť, čiže som mala zlé pocity aj z toho. Na druhú stranu som si máj celkom užila. Počas návštevy doma sme boli s Dadou ako dobrovoľníčky na Spatran Race, za čo sme dostali body na jeden pretek zadarmo. No a naďalej som trénovala na Spartan Super. Chodievala som dosť často behať (za dva dni aj 18 km, čo bolo pre mňa ako človeka, ktorý pred februárom nezabehol nikdy naraz ani 5 km, nepredstaviteľné), čo som predtým nerobila a keď sa tak spätne pozriem, toto obdobie bolo jednoznačne obdobím, kedy som mala najlepšiu kondičku a formu za posledné roky (a teraz by som sa k tomu naozaj rada vrátila späť a chcela by som opäť trénovať tak často a tak tvrdo ako vtedy). Praha mi dávala - celý čas, čo som tam bola - neskutočnú motiváciu a silu a bolo to krásne obdobie, na ktoré budem spomínať do konca života.


Jún bol mesiac, ktorý sa niesol v znamení skúšok, učenia sa a trénovania. Okrem učenia sa sme si ale s Ivkou a s Peťom nie raz urobili výletík, ako napríklad kúpanie na kúpalisku v Divokej Šárke, kde bol asi ten najstudenší bazén, v akom som zatiaľ bola a aj napriek pokusom plávať, to nešlo, alebo poobedie na longboardoch v parku Ladronka, kedy som na longboarde stála po prvýkrát. Nasledujúce týždne (alebo dni) som v Prahe žila na 100%, pretože som vedela, že sú to moje posledné chvíle na Erasme a tak som si to chcela užiť najviac, ako som len vedela. Bola som na seminári z Koryu Uchinadi v Nemeckom meste Dresden, koncom mesiaca sme boli s Davidom a s Dadou na Spartan Super v Koutoch, ktorý ostala a určite ostane v mojej pamäti dosmrti. Vtedy som niekoľkokrát počas dňa myslela, že zomriem, siahla som si na dno, no Spartana sme dokončili živí a zdraví a aj v celkom prijateľnom čase. A v posledný júnový deň som nastúpila do vlaku a môj Erasmus v Prahe sa skončil.


Prázdniny - a teda mesiace júl a august sa niesli v znamení zvykania si byť opäť doma. Bol to naozaj nezvyk byť doma na viac ako na 5-6 dní. V júli sme boli s Dadou na LARP-e Corvus Terra, ktorý bol porovnateľne lepší ako ten minuloročný, no na LARP-y v Česku (a samozrejme Czocha College) to nemalo. Takmer celé prázdniny som spolu s rodinkou strávila prerábaním mojej novej izby, pretože v tej starej som sa už necítila ako ja a konečne mám teraz priestor, v ktorom sa cítim naozaj dobre. V auguste sme s rodinou strávili 4 dni na našej tradičnej dovolenke v kempe na Dunajci a splavovali sme. Okrem nás s nami tento rok boli aj kamaráti z Prahy a tak sme si jeden z tých 4 dňoch urobili výlet do aquaparku Tatralandia a užili si bazény a tobogány. Na konci augusta sme si s Dadou urobili výlet autom do Prahy, kde sme boli tri dni a snažili sme sa stíhnuť čo najviac vecí. Dada potom šla domov vlakom a ja som ešte na týždeň ostala - na sústredení z Koryu Uchinadi. Zo sústredenia som autom šla späť na Slovensko - do Valčianskej doliny na ďalší Spartan - Sprint, tentokrát s rodinkou.


V septembri som na blogu nepublikovala žiaden článok, dôvodom bol pripravovaný Blogtober. Od konca Erasmu som v Prahe bola ešte dvakrát - prvýkrát s Dadou a na sústredení v auguste, druhýkrát na víkend v septembri, kedy sme bežali posledného tohtoročného Spartana - Beast. Týmto sme dokončili našu Trifektu a neviem, či si to ešte niekedy zopakujem, každopádne určite ostaneme aspoň pri Sprinte každý rok. Okrem Spartana a návštevy Prahy sa mi v septembri začal semester na škole už doma v Košiciach (a bola som naozaj rada, že som vybavila veci po Erasme, pretože to so školou v tomto smere nebolo vôbec "ružové") a začala som chodiť na tréningy MMA, na ktoré chodím zatiaľ doteraz.


Október sa vlastne celkom podobal na september, chodila som do školy, robila zadania a prezentácie, písala som seminárky a chodila na tréningy. Písala články na blog a snažila som sa žiť naplno a šťastne. Našla som si svoje nové denné "rituály", na ktoré som sa každý deň tešila a v neposlednom rade som pozerala strašne veľa seriálov.


V novembri som sa naplno ponorila do kolotoča medzi školou-zadaniami a tréningami a venovala som im všetok svoj čas - dokonca aj víkendy. Bol to čas, kedy to bolo naozaj ťažké, pretože v druhej polovici novembra toho bolo v škole naozaj veľa (mali sme aj 3 zápočty za týždeň, niekedy aj dva za jeden deň) a bola som naozaj rada, že k tomu všetkému sa nemusím tento rok ešte venovať aj stresom zo štátnic a písaniu bakalárky.


Posledný mesiac roku december 2018 zbehol neuveriteľne rýchlo, vlastne, tak ako aj všetky ostatné. Prvé tri týždne sme ešte mali semester a ja som sa snažila dohnať všetko, čo som mala, naučiť sa na všetky zápočty a poslať všetky zadania. Jedno zadanie som ale nestihla, ale to je kapitola sama o sebe. Vianočnú atmosféru som mala už oveľa skôr, než minulý rok a neľutujem, pretože mi to nakoniec neprišlo tak, že sviatky zbehli až tak veľmi rýchlo. Vianoce sme si užili v kruhu rodiny, veľa sme jedli (to budem musieť teraz vycvičiť, ale neľutujem), pili a oddychovali. Oproti minulému roku musím povedať, že som nemala žiaden horší stav depresie alebo úzkosti (minuý rok ich bolo pár) a tak som si koniec roka užila naplno. A aký teda 2018 bol? No bol určite lepší ako 2017, to viem povedať s istotou a za to ďakujem všetkým, ktorí sa na tom podieľali. Či už rodine, sestre, kamarátom, spolucvičiacim ľuďom z partie Koryukan či Psycho Teamu, ale aj vám, ktorí ste tu so mnou na blogu boli po celý ten čas, ďakujem! A týmto vám všetkým želám ešte šťastný nový rok, aby bol aspoň tak skvelý ako ten predošlý, alebo ešte lepší!

GALKVINNE © . SINCE 2015. Design by FCD. Edited. ALL RIGHTS RESERVED.