WEEK SUM: HARD WORK BRINGS RESULTS.

29.10.19

Pamätáte si na tento formát článku? Písala som ich ešte počas Erasmu, no je pravda, že ich veľa nebolo. A rozmýšľala som práve nad tým, že ich začnem písať znova. Minulý týždeň bol pre mňa naozaj náročný, no na druhú stranu za posledný čas aj naozaj produktívny a šťastný. A zas raz som si potvrdila, že všetko, čo investujeme, sa nám raz vráti. 

po dlhej dobe konečne na káve so sestrou

jeseň - alebo aj cesta do školy počas krásneho slnečného a ešte relatívne teplého dňa

Work of the week: Alebo by som skôr mohla napísať práca za posledných pár mesiacov. Bolo to v marci, kedy som si popri škole našla aj brigádu. A baví ma doteraz, za čo som naozaj rada. Posledný mesiac - teda október - bol mesiac, počas ktorého som tejto práci venovala naozaj nesmierne veľa času a energie - no a výsledky prišli. Okrem peknej výplaty, ktorá ma bude čakať, som dostala povýšenie ... alebo teda, ak sa to tak dá brať. Dostala som možnosť vziať si na seba troška viac zodpovednosti a venovať sa okrem bežnej práci aj tvorbe zmenoviek. A naozaj ma to potešilo, pretože práve to je to, čo človek po tvrdej práci potrebuje - výsledky, uznanie, pochvalu - alebo niečo, čo ho posunie dopredu a motivuje ho pokračovať práve tak, ako doteraz.


The inner thought of the week: "Nemusím napísať všetko, čo mám v hlave a na čo myslím. Je v poriadku, ak niektoré veci ostanú len v mojej hlave. Alebo len tak, ukryté medzi riadkami." Táto myšlienka mi ostala v hlave práve po napísaní minulého článku - The best therapist. A to najmä kvôli tomu, že som v ňom chcela napísať oveľa viac vecí, no nakoniec som sa rozhodla tých pár vecí nepublikovať a napísať ho tak, ako som ho napísala. Pretože to niekedy nie je na škodu, nechať si niečo len a len pre seba. A vedieť tak, že naše myšlienky sú v bezpečí a ukryté pred svetom. Veď mi sa k nim môžeme vrátiť kedykoľvek - a budú len a len naše.

best Chinese restaurant in Košice

A aký bol váš minulý týždeň?

WEEK SUM: HARD WORK BRINGS RESULTS.

29.10.19

Pamätáte si na tento formát článku? Písala som ich ešte počas Erasmu, no je pravda, že ich veľa nebolo. A rozmýšľala som práve nad tým, že ich začnem písať znova. Minulý týždeň bol pre mňa naozaj náročný, no na druhú stranu za posledný čas aj naozaj produktívny a šťastný. A zas raz som si potvrdila, že všetko, čo investujeme, sa nám raz vráti. 

po dlhej dobe konečne na káve so sestrou

jeseň - alebo aj cesta do školy počas krásneho slnečného a ešte relatívne teplého dňa

Work of the week: Alebo by som skôr mohla napísať práca za posledných pár mesiacov. Bolo to v marci, kedy som si popri škole našla aj brigádu. A baví ma doteraz, za čo som naozaj rada. Posledný mesiac - teda október - bol mesiac, počas ktorého som tejto práci venovala naozaj nesmierne veľa času a energie - no a výsledky prišli. Okrem peknej výplaty, ktorá ma bude čakať, som dostala povýšenie ... alebo teda, ak sa to tak dá brať. Dostala som možnosť vziať si na seba troška viac zodpovednosti a venovať sa okrem bežnej práci aj tvorbe zmenoviek. A naozaj ma to potešilo, pretože práve to je to, čo človek po tvrdej práci potrebuje - výsledky, uznanie, pochvalu - alebo niečo, čo ho posunie dopredu a motivuje ho pokračovať práve tak, ako doteraz.


The inner thought of the week: "Nemusím napísať všetko, čo mám v hlave a na čo myslím. Je v poriadku, ak niektoré veci ostanú len v mojej hlave. Alebo len tak, ukryté medzi riadkami." Táto myšlienka mi ostala v hlave práve po napísaní minulého článku - The best therapist. A to najmä kvôli tomu, že som v ňom chcela napísať oveľa viac vecí, no nakoniec som sa rozhodla tých pár vecí nepublikovať a napísať ho tak, ako som ho napísala. Pretože to niekedy nie je na škodu, nechať si niečo len a len pre seba. A vedieť tak, že naše myšlienky sú v bezpečí a ukryté pred svetom. Veď mi sa k nim môžeme vrátiť kedykoľvek - a budú len a len naše.

best Chinese restaurant in Košice

A aký bol váš minulý týždeň?

THE BEST THERAPIST.

21.10.19

Dosť často od svojho okolia počúvam, že to, čomu sa venujem, nie je šport pre dievčatá. Hovorí mi to väčšinou staršia generácia - babka, teta - no niekedy sa s týmto názorom stretnem aj od niekoho, kto mi je vekovo bližšie. No ja s týmto názorom nesúhlasím. Je pravda, že v MMA je menej dievčat, no je to len a len lepšie pre nás, pretože tak máme oveľa lepšie šance sa v ňom presadiť. Takisto je pravdou aj to, že to nie je šport pre každého. Veď ako by mohol byť - každého z nás baví niečo iné a šport nám každému dáva niečo iné. Pre mňa osobne to nie je len to, že ma to baví - ale posúva ma to pred. 


Posúva ma to vpred, pretože viem, že každý tréning je čas mimo moju komfortnú zónu; že každý tréning je príležitosť ukázať, že na to mám a že aj mimo telocvične sa prenesiem cez rany, ktoré život rozdáva. A musím povedať, že tie rany, ktoré dostávame na tréningoch - nie sú ničím v porovnaní s tým, čo nám dokáže pripraviť život. 

Tréningy sú čas, kedy nemyslím na nič iné; kedy som tam len ja a tréner, alebo aj kamaráti z klubu. Je to čas, kedy všetko negatívne ide preč, proste to zo seba vybijem. A po tréningu môžem fungovať znova a odzačiatku - šťastná a spokojná. A je to tak - už niekoľkokrát sa ma v práci šéfka spýtala, ako je možné, že som taká pokojná - a mojou odpoveďou bolo vždy, že som mala ráno tréning a tie pocity - pocity úzkosti, hnevu, smútku, ... - ostali tam. A ostanú tam každý jeden krát, kedy trénujem. Určite mi dajte vedieť, či cvičíte a čo radi cvičíte. A určite aj to, či je šport pre vás rovnakým najlepším terapeutom, ako je aj pre mňa.

both pictures are from Pinterest.com

THE BEST THERAPIST.

21.10.19

Dosť často od svojho okolia počúvam, že to, čomu sa venujem, nie je šport pre dievčatá. Hovorí mi to väčšinou staršia generácia - babka, teta - no niekedy sa s týmto názorom stretnem aj od niekoho, kto mi je vekovo bližšie. No ja s týmto názorom nesúhlasím. Je pravda, že v MMA je menej dievčat, no je to len a len lepšie pre nás, pretože tak máme oveľa lepšie šance sa v ňom presadiť. Takisto je pravdou aj to, že to nie je šport pre každého. Veď ako by mohol byť - každého z nás baví niečo iné a šport nám každému dáva niečo iné. Pre mňa osobne to nie je len to, že ma to baví - ale posúva ma to pred. 


Posúva ma to vpred, pretože viem, že každý tréning je čas mimo moju komfortnú zónu; že každý tréning je príležitosť ukázať, že na to mám a že aj mimo telocvične sa prenesiem cez rany, ktoré život rozdáva. A musím povedať, že tie rany, ktoré dostávame na tréningoch - nie sú ničím v porovnaní s tým, čo nám dokáže pripraviť život. 

Tréningy sú čas, kedy nemyslím na nič iné; kedy som tam len ja a tréner, alebo aj kamaráti z klubu. Je to čas, kedy všetko negatívne ide preč, proste to zo seba vybijem. A po tréningu môžem fungovať znova a odzačiatku - šťastná a spokojná. A je to tak - už niekoľkokrát sa ma v práci šéfka spýtala, ako je možné, že som taká pokojná - a mojou odpoveďou bolo vždy, že som mala ráno tréning a tie pocity - pocity úzkosti, hnevu, smútku, ... - ostali tam. A ostanú tam každý jeden krát, kedy trénujem. Určite mi dajte vedieť, či cvičíte a čo radi cvičíte. A určite aj to, či je šport pre vás rovnakým najlepším terapeutom, ako je aj pre mňa.

both pictures are from Pinterest.com

A DAY IN MY LIFE - ANOTHER TUESDAY.

17.10.19

V poslednej dobe sa mi zdá, že sa mi všetky dni na seba podobajú. Už raz som o tom na blogu písala, že ak sa mi dni zlievajú, neužívam si život, ale ho len prežívam. A síce viem, že je to o maličkostiach, ktoré v daný deň vykonáme a ktoré nám ho nejak obzvláštnia, no v poslednej dobe som na nich nemala vôbec čas. Snažím sa teraz nastaviť na nejaký režim, pretože som sa rozhodla ísť v januári na prvý amatérsky zápas v MMA, čo ale vyžaduje posunúť tréningy a stravu na prvú priečku v prioritách. Moje dni tak v posledných mesiacoch stále začínajú tréningami. Väčšinou mám počas týždňa 4-7 tréningov (pondelky a stredy mám niekedy dvojfázové, ale víkendy voľné) - no a práve tento utorok som začínala o 8:00 tréningom z kickbox-u (lapy s trénerom).


Po tréningoch zvyčajne mávam raňajky, pretože pred nimi to nemá zmysel. Kto mal niekedy tréning boxu/kickbox-u, vie o čom hovorím. V poslednom čase som si obľúbila dať po tréningu proteín hneď vo fitku a zjesť aj niečo - napr. Skyr, niekedy Skyr s banánom. V utorky mávam školu až od 12:35, takže po tréningu som mala dosť času dať sa dokopy, naraňajkovať, pozrieť si nejaké veci do školy, na blog, a potom som sa rozhodla ísť na obed na čínu - do reštaurácie Mandarín v Košiciach (kde majú výbornú ostrokyslú polievku <3).


Po obede nasledovala škola, ktorú mám len 45 minút - jedno cviko z Kultúrnej geografie, kde som tento týždeň mala práve prezentáciu na tému Čínska civilizácia v toku času. Po odprezentovaní som sa presunula do obchodného centra, kde pracujem a mala som ešte chvíľku čas, tak som zašla do Café Dias na kávu a popri tom som si zvýraznila niekoľko vecí na bakalárku. No a potom som šla do práce, kde som bola až do záverečnej, čo je približne do 22:00.


Nie je ľahké takto fungovať, pretože aj do práce chodím skoro každý deň (cez týždeň mávam 5-6 zmien, teda robím 5-6 dní každý týždeň) a fungujem takto už dosť dlho na to, aby som cítila, že som z toho dosť unavená. Ale na druhú stranu musím povedať, že takto šťastná som bola naposledy v Prahe, takže nič z toho, čo robím, neľutujem. Možno by to chcelo si len trošku upratať všetky veci v hlave, vymyslieť si plán a možno ubrať jednu zmenu za týždeň v robote. Myslím si, že tak by to dokonalé a mala by som čas na všetko, čo milujem! A ako vyzerá váš všedný pracovný deň? Dajte mi vedieť do komentárov!

A DAY IN MY LIFE - ANOTHER TUESDAY.

17.10.19

V poslednej dobe sa mi zdá, že sa mi všetky dni na seba podobajú. Už raz som o tom na blogu písala, že ak sa mi dni zlievajú, neužívam si život, ale ho len prežívam. A síce viem, že je to o maličkostiach, ktoré v daný deň vykonáme a ktoré nám ho nejak obzvláštnia, no v poslednej dobe som na nich nemala vôbec čas. Snažím sa teraz nastaviť na nejaký režim, pretože som sa rozhodla ísť v januári na prvý amatérsky zápas v MMA, čo ale vyžaduje posunúť tréningy a stravu na prvú priečku v prioritách. Moje dni tak v posledných mesiacoch stále začínajú tréningami. Väčšinou mám počas týždňa 4-7 tréningov (pondelky a stredy mám niekedy dvojfázové, ale víkendy voľné) - no a práve tento utorok som začínala o 8:00 tréningom z kickbox-u (lapy s trénerom).


Po tréningoch zvyčajne mávam raňajky, pretože pred nimi to nemá zmysel. Kto mal niekedy tréning boxu/kickbox-u, vie o čom hovorím. V poslednom čase som si obľúbila dať po tréningu proteín hneď vo fitku a zjesť aj niečo - napr. Skyr, niekedy Skyr s banánom. V utorky mávam školu až od 12:35, takže po tréningu som mala dosť času dať sa dokopy, naraňajkovať, pozrieť si nejaké veci do školy, na blog, a potom som sa rozhodla ísť na obed na čínu - do reštaurácie Mandarín v Košiciach (kde majú výbornú ostrokyslú polievku <3).


Po obede nasledovala škola, ktorú mám len 45 minút - jedno cviko z Kultúrnej geografie, kde som tento týždeň mala práve prezentáciu na tému Čínska civilizácia v toku času. Po odprezentovaní som sa presunula do obchodného centra, kde pracujem a mala som ešte chvíľku čas, tak som zašla do Café Dias na kávu a popri tom som si zvýraznila niekoľko vecí na bakalárku. No a potom som šla do práce, kde som bola až do záverečnej, čo je približne do 22:00.


Nie je ľahké takto fungovať, pretože aj do práce chodím skoro každý deň (cez týždeň mávam 5-6 zmien, teda robím 5-6 dní každý týždeň) a fungujem takto už dosť dlho na to, aby som cítila, že som z toho dosť unavená. Ale na druhú stranu musím povedať, že takto šťastná som bola naposledy v Prahe, takže nič z toho, čo robím, neľutujem. Možno by to chcelo si len trošku upratať všetky veci v hlave, vymyslieť si plán a možno ubrať jednu zmenu za týždeň v robote. Myslím si, že tak by to dokonalé a mala by som čas na všetko, čo milujem! A ako vyzerá váš všedný pracovný deň? Dajte mi vedieť do komentárov!

FALL INSPIRATION & OCTOBER TO-DO LIST.

13.10.19

Určite nie som jediná, ktorá miluje jeseň. V mojom okolí poznám naozaj veľmi veľa ľudí, ktorých práve toto ročné obdobie ukľudňuje, inšpiruje a motivuje. Väčšinou sú to práve ľudia z blogového sveta, ktorí rovnako ako ja, milujú jeseň. Čím to je, to celkovo neviem, no väčšinou práve jeseň odzrkadľuje aj všedný život. Že nie je všetko krásne, pretože aj počasie sa počas jesene niekedy pokazí. Ale na druhej strane je niekedy ešte krajšie ako v lete. Že nie je odveci si večer urobiť chvíľku pre seba, sadnúť si zabalená v deke vonku a čítať knihu, pretože aj v živote je potrebné niekedy na chvíľu spomaliť a nechať aj veci plynúť. Že po povinnostiach vždy môžu prísť aj príjemné veci, ktoré milujeme. Že aj keď sa nám v živote niečo nepodarí, nič nie je stratené - pretože presne ako na jeseň opadajú listy zo stromov, na jar znova rozkvitnú a začínajú si písať novú kapitolu svojho bytia.


Ďalšia vec, ktorú ja osobne milujem (okrem jesene teda), je v tomto období aj robenie a plnenie si to-do listov. Na všedný deň stále používam to-do listy klasicky v poznámkach v mobile a nie je nič krajšie, než si večer odkliknúť poslednú vec, prípadne ich už vidieť všetky splnené. Dnes som si ale spísala pár bodov pre jesenný/alebo teda októbrový to-do list:

  • napiecť jablkový koláč
  • vyzdobiť si izbu/byt s halloweenskymi dekoráciami
  • urobiť si typické jesenné latté so škoricou
  • skúsiť nový sezónny recept
  • pozrieť si všetky časti Harryho Pottera (to by som si mohla odškrtnúť už asi 3x za túto jeseň, pretože práve pri týchto filmoch sa najlepšie robia zadania do školy alebo domáce práce)
  • napiecť zdravé muffiny
  • ísť na dlhú jesennú prechádzku
  • navštíviť kino/divadlo
  • vytvoriť halloweensky make-up
  • have a movie night 
  • kúpiť si niečo z kozmetiky vo farbách jesene
  • čítať knihu vonku, zabalená v deke a s horúcim čajom po ruke
  • vyrezávať tekvice
  • variť si viac doma a nosiť si so sebou krabičky
A čo by ste si chceli počas októbra splniť vy?

all photos are from Pinterest.com

FALL INSPIRATION & OCTOBER TO-DO LIST.

13.10.19

Určite nie som jediná, ktorá miluje jeseň. V mojom okolí poznám naozaj veľmi veľa ľudí, ktorých práve toto ročné obdobie ukľudňuje, inšpiruje a motivuje. Väčšinou sú to práve ľudia z blogového sveta, ktorí rovnako ako ja, milujú jeseň. Čím to je, to celkovo neviem, no väčšinou práve jeseň odzrkadľuje aj všedný život. Že nie je všetko krásne, pretože aj počasie sa počas jesene niekedy pokazí. Ale na druhej strane je niekedy ešte krajšie ako v lete. Že nie je odveci si večer urobiť chvíľku pre seba, sadnúť si zabalená v deke vonku a čítať knihu, pretože aj v živote je potrebné niekedy na chvíľu spomaliť a nechať aj veci plynúť. Že po povinnostiach vždy môžu prísť aj príjemné veci, ktoré milujeme. Že aj keď sa nám v živote niečo nepodarí, nič nie je stratené - pretože presne ako na jeseň opadajú listy zo stromov, na jar znova rozkvitnú a začínajú si písať novú kapitolu svojho bytia.


Ďalšia vec, ktorú ja osobne milujem (okrem jesene teda), je v tomto období aj robenie a plnenie si to-do listov. Na všedný deň stále používam to-do listy klasicky v poznámkach v mobile a nie je nič krajšie, než si večer odkliknúť poslednú vec, prípadne ich už vidieť všetky splnené. Dnes som si ale spísala pár bodov pre jesenný/alebo teda októbrový to-do list:

  • napiecť jablkový koláč
  • vyzdobiť si izbu/byt s halloweenskymi dekoráciami
  • urobiť si typické jesenné latté so škoricou
  • skúsiť nový sezónny recept
  • pozrieť si všetky časti Harryho Pottera (to by som si mohla odškrtnúť už asi 3x za túto jeseň, pretože práve pri týchto filmoch sa najlepšie robia zadania do školy alebo domáce práce)
  • napiecť zdravé muffiny
  • ísť na dlhú jesennú prechádzku
  • navštíviť kino/divadlo
  • vytvoriť halloweensky make-up
  • have a movie night 
  • kúpiť si niečo z kozmetiky vo farbách jesene
  • čítať knihu vonku, zabalená v deke a s horúcim čajom po ruke
  • vyrezávať tekvice
  • variť si viac doma a nosiť si so sebou krabičky
A čo by ste si chceli počas októbra splniť vy?

all photos are from Pinterest.com

SPARTAN RACE - THIS YEAR'S SPRINT.

7.10.19


"If it excites you and scares you at the same time, it probably means you should do it." Dnes sa aj celkom sama sebe čudujem, že tento článok píšem, nakoľko ma naozaj bolia všetky svaly, ktoré v našich rukách sú a existujú. Ale je to dobrá bolesť. Je to daň, ktorú zaplatíme za to, že sa v živote niekam posúvame a že na sebe pracujeme. Nič nie je zadarmo a práve takéto veci v živote naozaj stoja za to.


Že dáme tento pretek práve tu v Kazincbarcike sme vedeli už od leta, pretože sme sa so sestrou rozhodli darovať ockovi aj bratovi na narodeniny práve toto štartovné. Prihlásili sme samozrejme aj seba - ocka do elitnej kategórie (pretože minulý rok bol na Spartan Sprint-e prvýkrát a šlo mu to naozaj dobre, mysleli sme si teda, že má šancu sa aj umiestniť - čo sa aj stalo - vo svojej Age Group skončil na 3. mieste). Sestra sa nakoniec na štart nemohla postaviť kvôli zraneniu, bežali sme teda len ja, ocko a brat. Musím sa priznať, že som mala v sobotu aj trochu stres, ale tešila som sa. Tréningy pred týmto Sprintom boli náročné, vďaka tomu som ale vedela, že to bude v pohode. Štartovali sme už ráno - o 9:30 - a nakoniec sme odbehli niečo menej než 11 km (podľa mojich hodiniek, oficiálna dĺžka ešte nie je známa). Počasie malo byť zlé, no nakoniec bola len trochu zima a pofukovalo, čo nám ale nevadilo. 


Každá takáto akcia ma posúva vpred. Nikdy to nie je zadarmo a aj ja som mala včera chvíle, kedy som sama seba musela presvedčiť, že bude všetko v poriadku. Človek to ale všetko pochopí až keď prebehne cieľom, keď to z neho všetko opadne a uvedomí si, že to zvládol. Že ak v živote niečo naozaj chce, všetko je možné a nakoniec to potom naozaj pretaví aj do všedného života. Že keď ho čaká skúška, zápočet, prezentácia alebo len obyčajný deň v práci, spomenie si, že zvládol niečo takéto a nič už v živote nebude nemožné. Spartan Race mám rada - najmä kvôli atmosfére a prekážkam (a kvôli blatu, ktorého sme mali včera viac než dosť) - a práve toto je jedna z vecí, ktoré sú mimo moju komfortnú zónu a ktoré ja rada prekonávam. Určite mi dajte vedieť, či by ste do niečoho takéhoto šli, prípadne čo radi robíte vy a v čom sa vy radi prekonávate :)

SPARTAN RACE - THIS YEAR'S SPRINT.

7.10.19


"If it excites you and scares you at the same time, it probably means you should do it." Dnes sa aj celkom sama sebe čudujem, že tento článok píšem, nakoľko ma naozaj bolia všetky svaly, ktoré v našich rukách sú a existujú. Ale je to dobrá bolesť. Je to daň, ktorú zaplatíme za to, že sa v živote niekam posúvame a že na sebe pracujeme. Nič nie je zadarmo a práve takéto veci v živote naozaj stoja za to.


Že dáme tento pretek práve tu v Kazincbarcike sme vedeli už od leta, pretože sme sa so sestrou rozhodli darovať ockovi aj bratovi na narodeniny práve toto štartovné. Prihlásili sme samozrejme aj seba - ocka do elitnej kategórie (pretože minulý rok bol na Spartan Sprint-e prvýkrát a šlo mu to naozaj dobre, mysleli sme si teda, že má šancu sa aj umiestniť - čo sa aj stalo - vo svojej Age Group skončil na 3. mieste). Sestra sa nakoniec na štart nemohla postaviť kvôli zraneniu, bežali sme teda len ja, ocko a brat. Musím sa priznať, že som mala v sobotu aj trochu stres, ale tešila som sa. Tréningy pred týmto Sprintom boli náročné, vďaka tomu som ale vedela, že to bude v pohode. Štartovali sme už ráno - o 9:30 - a nakoniec sme odbehli niečo menej než 11 km (podľa mojich hodiniek, oficiálna dĺžka ešte nie je známa). Počasie malo byť zlé, no nakoniec bola len trochu zima a pofukovalo, čo nám ale nevadilo. 


Každá takáto akcia ma posúva vpred. Nikdy to nie je zadarmo a aj ja som mala včera chvíle, kedy som sama seba musela presvedčiť, že bude všetko v poriadku. Človek to ale všetko pochopí až keď prebehne cieľom, keď to z neho všetko opadne a uvedomí si, že to zvládol. Že ak v živote niečo naozaj chce, všetko je možné a nakoniec to potom naozaj pretaví aj do všedného života. Že keď ho čaká skúška, zápočet, prezentácia alebo len obyčajný deň v práci, spomenie si, že zvládol niečo takéto a nič už v živote nebude nemožné. Spartan Race mám rada - najmä kvôli atmosfére a prekážkam (a kvôli blatu, ktorého sme mali včera viac než dosť) - a práve toto je jedna z vecí, ktoré sú mimo moju komfortnú zónu a ktoré ja rada prekonávam. Určite mi dajte vedieť, či by ste do niečoho takéhoto šli, prípadne čo radi robíte vy a v čom sa vy radi prekonávate :)

SEPTEMBROVÉ MOMENTY.

5.10.19


Ešte cez prázdniny som rozmýšľala - práve nad tým, aký september bude. Vedela som, že znova zbehne veľmi rýchlo - a veru aj tak to bolo. Prvý týždeň počas septembra som sa venovala výhradne tréningom - mala som ich každý deň, pretože som vedela, že druhý týždeň budem od nedele do piatka na povinnej exkurzii z geografie, na ktorú som sa veľmi netešila. Nakoniec to ale nebolo až také zlé - aj keď si ale stále nemyslím, že je tento predmet až taký relevantný, aby bol pre nás študentov povinný. Každopádne exkurzia sa skončila a september pokračoval ďalej.


Pokračoval napríklad aj steakami - a že ich nebolo málo. Niekedy si pripadám, že chodím do práce len preto, aby som si mala z čoho platiť tréningy a steaky, haha. Okrem nich sme vonku s rodinkou ešte pár krát grilovali - a uvidíme dokedy nám to ešte vydrží, keďže sa už dosť ochladzuje.


Bolo na čase si dať dokopy aj veci zo školy - či už z terajšieho ročníka (najmä rozvrh - to bola téma číslo jedna v rámci septembra), ale aj čo sa týka prijímačiek, ktoré ma budú čakať o pár mesiacov a na ktoré chcem byť naozaj pripravená. Na tri dni som navštívila aj Prahu, kde sa stále rada vraciam a dúfam, že budúci rok to už nebude len na návštevu. S kamarátmi sme boli na LARP-e a potom znova rýchlo domov, pretože semester v škole už počítal druhý týždeň a učitelia boli naozaj nedočkaví rozdávať nám zadania a semestrálky - ale ešte pred odchodom sme stihli rekonštrukciu bitky na Bielej Hore - kde inde, ako na Bielej Hore v Prahe. A tak teraz dúfam, že na štátniciach vytiahnem práve túto tému, pretože takto sa história učí najlepšie.


Septembrových momentov bolo ešte niekoľko, no na dlhšie mesačné zhrnutia si ešte budeme všetci musieť chvíľku počkať. Možno už ale koncom roka? Možno. Ešte by som ale určite rada zmienila Blogger Meet, ktorý sa konal na začiatku septembra a kde sme okrem krásnych prednášok dostali aj krásne darčeky - medzi nimi napríklad aj diár Doller, ktorý sa odomňa počas septembra nepohol ani na krok. Týmto by som sa ešte chcela aj takto poďakovať všetkým organizátorkám! A aký bol váš september?

SEPTEMBROVÉ MOMENTY.

5.10.19


Ešte cez prázdniny som rozmýšľala - práve nad tým, aký september bude. Vedela som, že znova zbehne veľmi rýchlo - a veru aj tak to bolo. Prvý týždeň počas septembra som sa venovala výhradne tréningom - mala som ich každý deň, pretože som vedela, že druhý týždeň budem od nedele do piatka na povinnej exkurzii z geografie, na ktorú som sa veľmi netešila. Nakoniec to ale nebolo až také zlé - aj keď si ale stále nemyslím, že je tento predmet až taký relevantný, aby bol pre nás študentov povinný. Každopádne exkurzia sa skončila a september pokračoval ďalej.


Pokračoval napríklad aj steakami - a že ich nebolo málo. Niekedy si pripadám, že chodím do práce len preto, aby som si mala z čoho platiť tréningy a steaky, haha. Okrem nich sme vonku s rodinkou ešte pár krát grilovali - a uvidíme dokedy nám to ešte vydrží, keďže sa už dosť ochladzuje.


Bolo na čase si dať dokopy aj veci zo školy - či už z terajšieho ročníka (najmä rozvrh - to bola téma číslo jedna v rámci septembra), ale aj čo sa týka prijímačiek, ktoré ma budú čakať o pár mesiacov a na ktoré chcem byť naozaj pripravená. Na tri dni som navštívila aj Prahu, kde sa stále rada vraciam a dúfam, že budúci rok to už nebude len na návštevu. S kamarátmi sme boli na LARP-e a potom znova rýchlo domov, pretože semester v škole už počítal druhý týždeň a učitelia boli naozaj nedočkaví rozdávať nám zadania a semestrálky - ale ešte pred odchodom sme stihli rekonštrukciu bitky na Bielej Hore - kde inde, ako na Bielej Hore v Prahe. A tak teraz dúfam, že na štátniciach vytiahnem práve túto tému, pretože takto sa história učí najlepšie.


Septembrových momentov bolo ešte niekoľko, no na dlhšie mesačné zhrnutia si ešte budeme všetci musieť chvíľku počkať. Možno už ale koncom roka? Možno. Ešte by som ale určite rada zmienila Blogger Meet, ktorý sa konal na začiatku septembra a kde sme okrem krásnych prednášok dostali aj krásne darčeky - medzi nimi napríklad aj diár Doller, ktorý sa odomňa počas septembra nepohol ani na krok. Týmto by som sa ešte chcela aj takto poďakovať všetkým organizátorkám! A aký bol váš september?

THINGS YOU'LL LEARN THE HARD WAY IN UNIVERSITY

3.10.19

Dospelácky život a vysoká škola. To, po čom sme väčšina z nás snívali už od mala. Že budeme páni svojho času, života, pocitov a aktivít. Je to ale pravda? Ako sa na to pozeráme teraz, očami dospelákov - študentov na univerzitách/vysokých školách? Po dlhšej dobe, počas ktorej som sa snažila dať si svoj život dokopy, dostať sa do nejakého režimu v rámci tréningov, po absolvovaní povinnej exkurzie z geografie, po začiatku semestra a takto opäť v rámci Blogtobra som späť - s menším úvahovým článkom, tak dúfam, že sa vám bude páčiť a že mi dáte do komentárov vedieť, či to máte takto aj vy.


Neboj sa životom kráčať sám.

Vždy som bola človek, ktorý bol v spoločnosti rád. Mala som rada ten pocit, že sa viem spoľahnúť na kamarátov a že nemusím v živote kráčať úplne sama. Zmenilo sa to až v roku 2017 - predtým, ako som odišla na Erasmus. Pôvodne som na Erasmus mala ísť ešte s jedným spolužiakom, no ten sa nakoniec rozhodol odstúpiť a ja som stála pred ťažkým rozhodnutím - ísť sama, čo som dovtedy ešte v živote nikdy neurobila (ísť tak sama niekam bez nikoho, bez rodiny, bez jedinej osoby, ktorú by som tam poznala), alebo Erasmus zrušiť a zrušiť tak aj sen, ktorý som mala už od strednej školy. Po pár rozhovoroch som sa ale nakoniec rozhodla ísť a teraz viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohla urobiť. Prvé dni osamote boli síce naozaj ťažké, no kamarátov som si našla rýchlo a tým, že som nebola viazaná na nikoho z domu, mohla som robiť veci, ktoré bavia mňa a nemusela som sa nikomu prispôsobovať. Tento krok ma naučil veľa, najmä veľa veci o sebe samej, za čo som neskutočne vďačná. A vlastne každý další takýto krok v živote už bol ľahší a ľahší - len urobiť ten prvý.

Rob to, čo ťa robí šťastným.

Mať v živote niečo, na čo sa môžeme tešiť aj celé dni, je pocit na nezaplatenie. Pre mňa je to momentálne trénovanie a čas trávený s priateľmi. Tréning je jednou z vecí, pre ktoré sa mi ráno oplatí vstať z postele - a zažiť každý deň ten pocit po cvičení. Mať vo svojom živote niečo takéto mi pomáha prekonávať samu seba, robiť veci, o ktorých som ani len nesnívala a v neposlednom rade robiť aj veci, ktoré sú povinnosťou - pretože viem, že po nich príde na radu niečo, čo milujem. Život je takto naozaj krajší a často mávam pocit, že milujem práve to, ako žijem, čomu sa venujem a s kým trávim svoj voľný čas. Žiť pozitívne a s takto naladenou mysľou je skvelá vec aj pre ľudí okolo nás, pretože je dosť možné, že sa nami inšpirujú a nakoniec budú aj oni žiť to, o čom možno nikdy nesnívali, no videli, že je možné to dosiahnuť a aj vďaka nám si za tým šli. 

Hoď za hlavu situácie aj ľudí, ktorí ťa nikam neposunú.

Aj vám sa niekedy stalo, že ste niečo pokazili alebo neurobili a potom ste si to vyčítali až príliš dlho? Mne už nespočetne veľa krát. Naposledy to bolo asi pred mesiacom, kedy som cvičila počas týždňa naozaj dosť často a síce som cítila, že som unavená, šla som aj tak ďalej. Jeden deň som ale na tréning zaspala a celé ráno som mala pokazené, pretože som sa naň naozaj tešila. Potom som si ale povedala, že to nie je koniec sveta, napísala som trénerovi a šla som na tréning poobede. Ale ten pocit tam stále bol. Niekedy to totiž nie je ľahké - takto vytesniť či už situácie, alebo ľudí, no myslím si, že je to v živote potrebné a skôr či neskôr by sme sa to mali naučiť. Pre mňa to je a bude ešte beh na dlhú trať, no snažím sa každý deň a aj naďalej budem. Pretože mať v živote niekoho alebo niečo, čo nás nikam neposunie, je len zahadzovaním našich možností a životných šancí.



Určiť si priority a poraziť prokrastináciu.

Pred necelými mesiacom sa u nás na východnom Slovensku konal Blogger Meet. Zišlo sa nás tam niekoľko blogeriek a jednou z prednášok, ktoré sme mali možnosť si vypočuť, bola aj prednáška o prioritách. Veľmi trefnou poznámkou v rámci tejto prezentácie bolo to, že ak je pre nás všetko prioritou, tak nič nie je prioritou. Určiť si, čo je pre nás momentálne dôležité, je veľmi účinný spôsob, ako si dať nielen svoj život dokopy, ale v neposlednom rade aj spôsob, ako účinne poraziť prokrastináciu. Ja som človek, ktorý je schopný obľúbiť si jednu vec a všetko tomu prispôsobiť. V poslednom čase je mojou prioritou tréning a je pravda, že všetko ostatné sa tomu prispôsobuje. Či už to bolo vyberanie si predmetov v škole, kedy som si asi dva voliteľné predmety vymazala, pretože sa mi kryli s tréningami, alebo aj napríklad posielanie voľných dní, kedy môžem robiť do práce. Priority sa ale môžu meniť a aj v mojom prípade sa menia podľa toho, čo ma v danú chvíľu baví a čomu chcem venovať všetku svoju pozornosť. No a čo sa týka prokrastinácie, tú zažívam väčšinou počas skúškového, no viem, že ak si na jeho začiatku urobím plán a budem ho dodržiavať, tak všetko dobre dopadne a potom je už len dôležité začať, nepreháňať to a ak cítim, že potrebujem oddych, bez ohľadu na plán si oddýchnuť. Všetko totiž nejak dopadne a nikdy to nie je to najhoršie, čo sa nám v živote môže prihodiť.

Všetci majú svoje limity, ktoré by sa už prekračovať nemali.

Limity. Samozrejme, každý z nás ich má. V mojom prípade ale ide o rozlišovanie výziev (challenges) a limitov ako takých. Výzvy milujem a za posledný rok, alebo teda od Erasmu, som si prešla mnohými z nich. Okrem Spartan Race aj bývaním v cudzom meste a cudzom štáte, alebo aj tréningami, atď. A je naozaj pravda, že ak človek výjde zo svojej komfortnej zóny, až vtedy začína naozaj žiť. Rok 2018 bol môj "rok výziev" a musím povedať, že ho doposiaľ považujem za najlepší rok, aký som kedy prežila. Na druhú stranu tu ale sú aj limity. Nanešťastie, už aj ja som si zažila prekročenie tých svojich. Bolo to napríklad začiatkom tohto roka - počas skúškového, kedy som robila jednu skúšku za druhou, pretože som si zapísala predmety z histórie z druhého aj z tretieho ročníka naraz. Celkovo som to svoje "preťaženie" počas skúškového a ani po jeho skončení až tak nevnímala, no ovplyvnilo ma to najmä v iných oblastiach života. Na tréningy som postupne prestala chodiť - cítila som, že ma to v tom čase nenapĺňalo tak, ako by som chcela. Jedla som nezravé jedlá, pretože som vôbec nemala "chuť" riešiť stravu a to, čo svojmu telu dávam. Zhoršila sa mi kondička a aj v dôsledku toho ma trénigy až tak nebavili. A okrem iného, stratila som aj motiváciu a chuť písať blog. V júni som si ale povedala, že tohto stavu by bolo už dosť a vďaka niekoľkým ľuďom a udalostiam som opäť našla tú potrebnú motiváciu a chuť robiť opäť všetko to, čo ma robí šťastnou a čo je v mojom živote pre mňa naozaj dôležité. Veľmi pekným príkladom tohto bodu je citát: "We fall. We break. We fail. But then, we rise. We heal. We overcome."

Ako sa vyrovnať s neúspechom.

Je jasné, že každý chce byt v živote úspešný - veď kto by chcel opak, no ako už iste viete, súčasťou úspechov a života sú aj pády. Niektoré väčšie ako iné, ale aj tak je ťažké sa s mini vyrovnať. Uveďme si príklad - vysokú školu. Každý (alebo teda aspoň dúfam, že to tak je) tam ide, aby bol úspešný, urobil skúšky, zvládol všetky zadania, získal titul a vyššie vzdelanie. Každopádne sa mnohým (ak nie každému) z nás stane, že sa nejaký zápočet alebo skúška nepodarí. A je potrebné, aby sme sa s tým nejako vysporiadali, zaťali zuby, naučili sa to lepšie a urobili to na opravný pokus. Za 3 roky na vysokej škole sa mi to stalo dvakrát - raz som neurobila zápočet, na ktorý som sa učila a napísala som ho podľa môjho pocitu veľmi dobre, no vyučujúci mal trochu inú predstavu o dôležitých udalosti danej témy ako ja. Mrzelo ma to naozaj veľmi, pretože som vedela, že som tomu venovala dosť času, no zaťala som zuby, naučila sa toho viac a na druhý pokus som dostala za A. Druhýkrát sa mi to stalo na skúške, ktorú som nenapísala o 3 body (minimum bolo 54, ja som mala 51). A na opravný termín som nemohla ísť, tak ten predmet prenášam, ale nič sa nedeje. Nie som ani prvá a ani posledná a viem, že tentokrát ho urobím a život pôjde ďalej. Opäť uvediem jeden citát, ktorý sa k tomuto bodu hodí: “I never lose. Either I win, or I learn.” Takže hlavy hore, svet sa nezrúti, treba ísť ďalej a bojovať za to, čo je v živote dôležité nehľadiac na to, koľkokrát na tejto ceste človek spadne - hlavná vec je, že sa znova postaví.

Čas letí neskutočne rýchlo.

Ešte si živo pamätám, ako som pred 7 rokmi prvý deň kráčala do triedy na strednej škole. A pripadá mi to, akoby to bolo včera. Veľmi živo si pamätám naše hodiny, obedy, chvíle po škole, maturity. A vôbec mi nepripadá, že to bolo až tak dávno. Potom si ale spomeniem, že na vysokej škole som už tri roky, že som jeden celý školský rok prežila v Prahe a že ten rok stál naozaj za to. A že je to už rok, odkedy som sa z Erasmu vrátila. A vôbec mi to tak nepripadá. Niekedy mám pocit, že myslieť úplne do budúcnosti nemá až taký zmysel, no potom si spomeniem, že aj tá vzdialená budúcnosť tu bude o chvíľu a potom to všetko prehodnocujem. A tak viem, že ak sa teším na niečo, čo bude napríklad o rok, bude to tu skôr, než sa nazdám, ale dovtedy si budem užívať to, čo je práve teraz, pretože o chvíľku to už bude len spomienka stará 7 rokov. 

THINGS YOU'LL LEARN THE HARD WAY IN UNIVERSITY

3.10.19

Dospelácky život a vysoká škola. To, po čom sme väčšina z nás snívali už od mala. Že budeme páni svojho času, života, pocitov a aktivít. Je to ale pravda? Ako sa na to pozeráme teraz, očami dospelákov - študentov na univerzitách/vysokých školách? Po dlhšej dobe, počas ktorej som sa snažila dať si svoj život dokopy, dostať sa do nejakého režimu v rámci tréningov, po absolvovaní povinnej exkurzie z geografie, po začiatku semestra a takto opäť v rámci Blogtobra som späť - s menším úvahovým článkom, tak dúfam, že sa vám bude páčiť a že mi dáte do komentárov vedieť, či to máte takto aj vy.


Neboj sa životom kráčať sám.

Vždy som bola človek, ktorý bol v spoločnosti rád. Mala som rada ten pocit, že sa viem spoľahnúť na kamarátov a že nemusím v živote kráčať úplne sama. Zmenilo sa to až v roku 2017 - predtým, ako som odišla na Erasmus. Pôvodne som na Erasmus mala ísť ešte s jedným spolužiakom, no ten sa nakoniec rozhodol odstúpiť a ja som stála pred ťažkým rozhodnutím - ísť sama, čo som dovtedy ešte v živote nikdy neurobila (ísť tak sama niekam bez nikoho, bez rodiny, bez jedinej osoby, ktorú by som tam poznala), alebo Erasmus zrušiť a zrušiť tak aj sen, ktorý som mala už od strednej školy. Po pár rozhovoroch som sa ale nakoniec rozhodla ísť a teraz viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohla urobiť. Prvé dni osamote boli síce naozaj ťažké, no kamarátov som si našla rýchlo a tým, že som nebola viazaná na nikoho z domu, mohla som robiť veci, ktoré bavia mňa a nemusela som sa nikomu prispôsobovať. Tento krok ma naučil veľa, najmä veľa veci o sebe samej, za čo som neskutočne vďačná. A vlastne každý další takýto krok v živote už bol ľahší a ľahší - len urobiť ten prvý.

Rob to, čo ťa robí šťastným.

Mať v živote niečo, na čo sa môžeme tešiť aj celé dni, je pocit na nezaplatenie. Pre mňa je to momentálne trénovanie a čas trávený s priateľmi. Tréning je jednou z vecí, pre ktoré sa mi ráno oplatí vstať z postele - a zažiť každý deň ten pocit po cvičení. Mať vo svojom živote niečo takéto mi pomáha prekonávať samu seba, robiť veci, o ktorých som ani len nesnívala a v neposlednom rade robiť aj veci, ktoré sú povinnosťou - pretože viem, že po nich príde na radu niečo, čo milujem. Život je takto naozaj krajší a často mávam pocit, že milujem práve to, ako žijem, čomu sa venujem a s kým trávim svoj voľný čas. Žiť pozitívne a s takto naladenou mysľou je skvelá vec aj pre ľudí okolo nás, pretože je dosť možné, že sa nami inšpirujú a nakoniec budú aj oni žiť to, o čom možno nikdy nesnívali, no videli, že je možné to dosiahnuť a aj vďaka nám si za tým šli. 

Hoď za hlavu situácie aj ľudí, ktorí ťa nikam neposunú.

Aj vám sa niekedy stalo, že ste niečo pokazili alebo neurobili a potom ste si to vyčítali až príliš dlho? Mne už nespočetne veľa krát. Naposledy to bolo asi pred mesiacom, kedy som cvičila počas týždňa naozaj dosť často a síce som cítila, že som unavená, šla som aj tak ďalej. Jeden deň som ale na tréning zaspala a celé ráno som mala pokazené, pretože som sa naň naozaj tešila. Potom som si ale povedala, že to nie je koniec sveta, napísala som trénerovi a šla som na tréning poobede. Ale ten pocit tam stále bol. Niekedy to totiž nie je ľahké - takto vytesniť či už situácie, alebo ľudí, no myslím si, že je to v živote potrebné a skôr či neskôr by sme sa to mali naučiť. Pre mňa to je a bude ešte beh na dlhú trať, no snažím sa každý deň a aj naďalej budem. Pretože mať v živote niekoho alebo niečo, čo nás nikam neposunie, je len zahadzovaním našich možností a životných šancí.



Určiť si priority a poraziť prokrastináciu.

Pred necelými mesiacom sa u nás na východnom Slovensku konal Blogger Meet. Zišlo sa nás tam niekoľko blogeriek a jednou z prednášok, ktoré sme mali možnosť si vypočuť, bola aj prednáška o prioritách. Veľmi trefnou poznámkou v rámci tejto prezentácie bolo to, že ak je pre nás všetko prioritou, tak nič nie je prioritou. Určiť si, čo je pre nás momentálne dôležité, je veľmi účinný spôsob, ako si dať nielen svoj život dokopy, ale v neposlednom rade aj spôsob, ako účinne poraziť prokrastináciu. Ja som človek, ktorý je schopný obľúbiť si jednu vec a všetko tomu prispôsobiť. V poslednom čase je mojou prioritou tréning a je pravda, že všetko ostatné sa tomu prispôsobuje. Či už to bolo vyberanie si predmetov v škole, kedy som si asi dva voliteľné predmety vymazala, pretože sa mi kryli s tréningami, alebo aj napríklad posielanie voľných dní, kedy môžem robiť do práce. Priority sa ale môžu meniť a aj v mojom prípade sa menia podľa toho, čo ma v danú chvíľu baví a čomu chcem venovať všetku svoju pozornosť. No a čo sa týka prokrastinácie, tú zažívam väčšinou počas skúškového, no viem, že ak si na jeho začiatku urobím plán a budem ho dodržiavať, tak všetko dobre dopadne a potom je už len dôležité začať, nepreháňať to a ak cítim, že potrebujem oddych, bez ohľadu na plán si oddýchnuť. Všetko totiž nejak dopadne a nikdy to nie je to najhoršie, čo sa nám v živote môže prihodiť.

Všetci majú svoje limity, ktoré by sa už prekračovať nemali.

Limity. Samozrejme, každý z nás ich má. V mojom prípade ale ide o rozlišovanie výziev (challenges) a limitov ako takých. Výzvy milujem a za posledný rok, alebo teda od Erasmu, som si prešla mnohými z nich. Okrem Spartan Race aj bývaním v cudzom meste a cudzom štáte, alebo aj tréningami, atď. A je naozaj pravda, že ak človek výjde zo svojej komfortnej zóny, až vtedy začína naozaj žiť. Rok 2018 bol môj "rok výziev" a musím povedať, že ho doposiaľ považujem za najlepší rok, aký som kedy prežila. Na druhú stranu tu ale sú aj limity. Nanešťastie, už aj ja som si zažila prekročenie tých svojich. Bolo to napríklad začiatkom tohto roka - počas skúškového, kedy som robila jednu skúšku za druhou, pretože som si zapísala predmety z histórie z druhého aj z tretieho ročníka naraz. Celkovo som to svoje "preťaženie" počas skúškového a ani po jeho skončení až tak nevnímala, no ovplyvnilo ma to najmä v iných oblastiach života. Na tréningy som postupne prestala chodiť - cítila som, že ma to v tom čase nenapĺňalo tak, ako by som chcela. Jedla som nezravé jedlá, pretože som vôbec nemala "chuť" riešiť stravu a to, čo svojmu telu dávam. Zhoršila sa mi kondička a aj v dôsledku toho ma trénigy až tak nebavili. A okrem iného, stratila som aj motiváciu a chuť písať blog. V júni som si ale povedala, že tohto stavu by bolo už dosť a vďaka niekoľkým ľuďom a udalostiam som opäť našla tú potrebnú motiváciu a chuť robiť opäť všetko to, čo ma robí šťastnou a čo je v mojom živote pre mňa naozaj dôležité. Veľmi pekným príkladom tohto bodu je citát: "We fall. We break. We fail. But then, we rise. We heal. We overcome."

Ako sa vyrovnať s neúspechom.

Je jasné, že každý chce byt v živote úspešný - veď kto by chcel opak, no ako už iste viete, súčasťou úspechov a života sú aj pády. Niektoré väčšie ako iné, ale aj tak je ťažké sa s mini vyrovnať. Uveďme si príklad - vysokú školu. Každý (alebo teda aspoň dúfam, že to tak je) tam ide, aby bol úspešný, urobil skúšky, zvládol všetky zadania, získal titul a vyššie vzdelanie. Každopádne sa mnohým (ak nie každému) z nás stane, že sa nejaký zápočet alebo skúška nepodarí. A je potrebné, aby sme sa s tým nejako vysporiadali, zaťali zuby, naučili sa to lepšie a urobili to na opravný pokus. Za 3 roky na vysokej škole sa mi to stalo dvakrát - raz som neurobila zápočet, na ktorý som sa učila a napísala som ho podľa môjho pocitu veľmi dobre, no vyučujúci mal trochu inú predstavu o dôležitých udalosti danej témy ako ja. Mrzelo ma to naozaj veľmi, pretože som vedela, že som tomu venovala dosť času, no zaťala som zuby, naučila sa toho viac a na druhý pokus som dostala za A. Druhýkrát sa mi to stalo na skúške, ktorú som nenapísala o 3 body (minimum bolo 54, ja som mala 51). A na opravný termín som nemohla ísť, tak ten predmet prenášam, ale nič sa nedeje. Nie som ani prvá a ani posledná a viem, že tentokrát ho urobím a život pôjde ďalej. Opäť uvediem jeden citát, ktorý sa k tomuto bodu hodí: “I never lose. Either I win, or I learn.” Takže hlavy hore, svet sa nezrúti, treba ísť ďalej a bojovať za to, čo je v živote dôležité nehľadiac na to, koľkokrát na tejto ceste človek spadne - hlavná vec je, že sa znova postaví.

Čas letí neskutočne rýchlo.

Ešte si živo pamätám, ako som pred 7 rokmi prvý deň kráčala do triedy na strednej škole. A pripadá mi to, akoby to bolo včera. Veľmi živo si pamätám naše hodiny, obedy, chvíle po škole, maturity. A vôbec mi nepripadá, že to bolo až tak dávno. Potom si ale spomeniem, že na vysokej škole som už tri roky, že som jeden celý školský rok prežila v Prahe a že ten rok stál naozaj za to. A že je to už rok, odkedy som sa z Erasmu vrátila. A vôbec mi to tak nepripadá. Niekedy mám pocit, že myslieť úplne do budúcnosti nemá až taký zmysel, no potom si spomeniem, že aj tá vzdialená budúcnosť tu bude o chvíľu a potom to všetko prehodnocujem. A tak viem, že ak sa teším na niečo, čo bude napríklad o rok, bude to tu skôr, než sa nazdám, ale dovtedy si budem užívať to, čo je práve teraz, pretože o chvíľku to už bude len spomienka stará 7 rokov.