What are you looking for?
15.10.20

ČO ROBÍ DOMOV DOMOVOM?

Rozhodnutie odísť po bakalárskom štúdiu do Prahy a študovať ďalej tu bolo jednoduché. Do tohto mesta som sa zamilovala a po Erasme som tu nechala časť svojho srdca - takže som vedela, že sa jedného dňa vrátim. Po úspešných prijímačkách som sa musela rozhodnúť, kedy teda odídem a nechám svoj "starý" život za sebou - toto rozhodnutie už také jednoduché nebolo, pretože čas odísť z domu sa blížil a ja som si čaraz viac uvedomovala, že to nie je až také ľahké, ako sa to na začiatku zdalo. Musím ale s istotou povedať, že to bolo jednoduchšie, než odchod na Erasmus - a to najmä z toho dôvodu, že som tu v Prahe už mala kamarátov a ľudí, ktorí sú mi blízky.


Podnájom sme spolu so sestrou a jej priateľom (ktorí si zvolili Prahu v rámci Erasmu tak ako ja pred troma rokmi) hľadali naozaj dlho - už od mája. Niekedy začiatkom augusta som narazila na inzerát a hneď som vedela, že práve tento byt je ten pravý - a tak som pani z realitky rýchlo písala, aby nás nikto neprebehol. Zo Slovenska som odišla asi týždeň na to, hneď druhý deň v Prahe som bola na prehliadke a koncom augusta sme už mali podpísanú zmluvu a kľúče. Do bytu som sa ale presťahovala až v druhej polovici septembra - tesne predtým, ako mali do Prahy prísť aj Dada s Davidom, aj napriek tomu, že som kľudne mohla aj skôr, pretože všetko potrebné na bývanie sme zabezpečili už na začiatku mesiaca. Počas týchto prvých troch týždňov som stále rozmýšľala, čo robí domov domovom a čo bolo to, čo mi zatiaľ v našom novom byte chýbalo. 

Myslím, že tak celkovo tento rok - 2020 - vo mne prebudil strach, o ktorom som ani nevedela, že niekde vo mne je, pretože som nikdy takúto situáciu nezažila. A to už počas marca a apríla, kedy sa naše životy zmenili takmer zo dňa na deň. Musela som sa vtedy vzdať niečoho, čo bolo súčasťou každého jedného môjho dňa a čo mi pomáhalo - najmä po psychickej stránke - prežiť koniec bakalárskeho štúdia, štátnice, skúšky, atď. A takisto aj sociálneho kontaktu. Bol to pocit neistoty - nikto nevedel, ako dlho to potrvá a ani čo všetko sa ešte môže takto rýchlo zmeniť. Koncom apríla sa to potom trochu uvoľnilo a ja som sa vrátila aspoň do práce, takže už to nebolo až také hrozné - a potom počas júna otvorili aj hranice a ja som sa mohla zúčastniť prijímačiek, takže sa život vtedy už vracal do starých (ale skvelých) koľají. Karanténa na začiatku tohto roka bola v istých ohľadoch aj pozitívom, ale ten čas doma mi akurát stačil a ďalšiu takúto etapu už viac nepotrebujem.

Na tento mesiac doma začiatkom tohto roka nadviazali aj moje pocity pri sťahovaní sa do Prahy. Koncom augusta ani sestra a ani jej priateľ na 100% nevedeli, či vôbec na Erasmus pôjdu, ale ja som aj tak vybavovala byt (pretože bývanie sme si museli zabezpečiť), ktorý nakoniec nemusel byť novým domovom. Sťahovanie som určite odkladala najmä z tohto dôvodu - z dôvodu práve tejto neisoty. To, či nakoniec do Prahy prídu, sme vedeli až keď sme sedeli vo vlaku smerom do Prahy - a to až 19. sepembra.


A na čo som teda počas týchto posledných týždňov prišla? Určite na to, že domov nie je miesto, ale pocit. Že pocit domova sa mne osobne zatiaľ spája skôr s Prahou ako takou, než s našim terajším bytom. Domov robia ľudia, ktorí sú nám na blízku a vďaka ktorým sa cítime byť sami sebou každý deň. Domov nám dáva istý pocit bezpečia a toho, že máme kde si fyzicky a psychicky oddýchnuť. Je to miesto, ktoré nám poskytuje útočisko bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádzame. A my si ho môžeme urobiť útulnejším - ako aj ja so sestrou - vďaka rôznym vôňam, dekoráciám, kvietkom či obrazom. 

Budem veľmi rada, ak mi dáte aj vy vedieť, čo je pre vás práve to, čo si predstavíte
pod pojmom "domov" a čo v tom vašom nesmie chýbať :)

Add your comment

@caroline_cor