What are you looking for?
9.10.20

❤︎ MY MARTIAL ARTS JOURNEY ❤︎


We fall, we break, we fail. But then, we RISE, we HEAL, we OVERCOME. Môj príbeh - ako som sa vlastne dostala k bojovým umeniam - som takto pokope ešte nikde nespísala, nanajvýš som ho iba rozprávala ľuďom, ktorí sa ma naň pýtali. Je to ale príbeh, ktorý je mojou súčasťou, priviedol ma presne tam, kde teraz som a do života mi okrem mnohých skvelých ľudí priniesol aj niečo, bez čoho si ho teraz už neviem ani len predstaviť. Všetko sa to začalo, paradoxne, počas nie veľmi šťastného obdobia na strednej škole, kedy som ešte chodila tancovať do folklórneho súboru.

Folklórny súbor a otočka o 360 stupňov.

Tanec a folklór bol v mojom živote už od malička. So sestrou sme začali tancovať v detskom súbore ešte keď sme chodili do škôlky a na základnú školu, no potom sme sa rozdelili a ja som začala chodiť už do súboru plného stredoškolákov a vysokoškolákov, zatiaľ čo sestra bola stále v detskom (keďže je o necelé tri roky mladšia). Do vysokoškolského súboru som chodila takmer 4 roky, počas ktorých som striedala obdobia, kedy som bez tréningov nevedela existovať a obdobia, kedy som na nich až tak často nechodila. Pre mňa možno osudová udalosť bola výmena vedenia súboru, s ktorým sme si so sestrou (vtedy už chodila aj ona k nám) absolútne nesadli a nakoniec sme sa rozhodli odísť. 


Yoseikan, menšia kríza a odchod na Erasmus.

Po niekoľkých mesiacoch som sa bola spolu so sesternicou pozrieť sa a zacvičiť si na tréning bojového umenia Yoseikan Budo, kde ona chodila už necelý rok a mala za sebou aj páskovanie. Z jednej návštevy to potom bol celý mesiac tréningov, kedy som začínala úplne od nuly. Učili sme sa všetko od začiatku - postoje, údery, techniku. Vtedy to bol august, čiže to boli ešte len súkromné tréningy, no potom od septembra začali aj tie klubové a práve toto bol moment, kedy som pravidelne začala navštevovať klub bojového umenia. O pár mesiacov na to som mala aj svoje prvé páskovanie a keďže po rokoch tancovania mi nerobilo problém zapamätať si aj viacero kata, urbila som skúšku hneď o dva stupne - na 9. kyu (celkovo som sa potom postupne prepracovala k 5. kyu). Na Yoseikan som chodila rok aj niekoľko mesiacov, no potom som prechádzala istou "krízou", takže som na tréningy chodila dosť sporadicky. Toto obdobie potom prerušil môj odchod na Erasmus, ktorý ja osobne považujem za najlepšiu vec, ktorá sa mi v živote (zatiaľ) stala.

Domov nie je miesto, ale pocit.

Možno to bola len náhoda, možno osud, no niekoľko udalostí a niekoľko rozhodnutí nakoniec viedli k tomu, že som vďaka Erasmu a Buddy-programu spoznala skvelých ľudí z klubu Koryukan Praha a koniec-koncov tak našla svoj druhý domov. Práve oni mi vtedy dali to, čo som potrebovala - podporu, kamarátstvo a pocit toho, že niekam patrím. Motivovali ma posúvať sa stále dopredu, zdolávať prekážky a výzvy, na ktoré by som si predtým netrúfla a pomohli mi dostať sa v živote do bodu, kedy som bola naozaj šťastná a kedy som si zo srdca mohla povedať, že žijem presne tak, ako som kedy chcela. Z tohto dôvodu som potom (dá sa povedať bez váhania) využila možnosť predĺžiť si Erasmus aj na letný semester a zostať v Prahe až do konca školského roka. A musím povedať, že práve rok 2018 bol tým najlepším, aký som zatiaľ zažila. Budem naň ešte dlho spomínať - vlastne som tak nejak dúfala, že práve tento rok - 2020 - bude práve ten, ktorý 2018 predbehne, ale z dôvodu celej tej situácie s COVID-om si budem musieť ešte chvíľu počkať.


Leto a opätovné hľadanie sa.

Doteraz si ešte živo pamätám, ako som 30. júna 2018 stála na Hlavnom nádraží s kufrom a čakala na RegioJet, ktorého príchod zavŕšil moje pôsobenie v Prahe v rámci Erasmu. A bolo mi naozaj smutno. Smutno, pretože som vedela, že opúšťam niečo, čo mi prirástlo k srdcu a bez čoho som si už nevedela predstaviť svoj život. Vedela som, že po príchode domov už nič nebude také, ako pred Erasmom, no musela som sa s tým zmieriť a žiť ďalej. Vedela som, že v Košiciach budem ešte minimálne dva roky, kým dokončím bakalára a mala som v pláne z tých dvoch rokov vyťažiť čo najviac. Celé prázdniny po Erasme som strávila vybavovaním vecí do školy a chodením na silové tréningy do fitka, kedy som si práve vo fitku po prvýkrát všimla, že tam trénuje MMA klub a keďže som vedela, že v bojových športoch chcem aj po Prahe určite pokračovať, v septembri som si do tašky zbalila tréningové oblečenie a boxerské rukavice a šla som na svoj prvý tréning do MMA Psycho Teamu.

MMA a.k.a. Mixed-Martial-Arts.

Do Psycho Teamu som chodila od tohto prvého tréningu, až kým som sa pred dvoma mesiacmi nevrátila späť do Prahy. Tréningy som mala naozaj rada a boli to - opäť - chvíle, ktoré mi v mnohom veľmi pomohli, najmä po psychickej stránke. Bohužiaľ to ale nikdy nebolo ako v Prahe - nikdy som si tam nenašla ľudí, ktorí by mi boli tak blízky, ako ľudia z Koryukan Praha klubu. Prežila som aj jedno ťažšie obdobie - začiatkom roka 2019, ktoré potom trvalo až do júna 2019, kedy som si ale povedala, že stačilo a rozhodla som sa prekonať ďalšiu výzvu - a to svoj prvý MMA zápas.

Príprava na prvý MMA zápas.

Celá táto sranda sa začala v mojej hlave niekedy v máji 2019, kedy som mala práve to ťažké obdobie a vedela som, že chcem niečo zmeniť. O tomto období som písala aj na blogu v niekoľkých článkoch. Ale stále som na niečo čakala - na nejaký impulz, ktorý by to celé odštartoval. A on naozaj prišiel. Bolo to presne 8. júna, kedy celú túto moju etapu tématicky odštartoval Oktagon 12. A dva dni na to som začala - cvičiť, starať sa o stravu a všetko okolo toho. Bolo to počas skúškového, no dalo sa to zvládnuť - a všetko, čo ma potom čakalo, všetky tie zmeny, pocity a príležitosti stáli za to. Popri škole a práci som prežila 8 mesiacov prípravy - diéty, tréningov každý deň (potom aj dvojfázovo), naučila som sa zvládať všetko, čo som na každý táždeň pripravila a čím viac som toho mala, tým viac som stíhala. A vtedy som opäť zažila ten pocit, že konečne žijem presne tak, ako mám a ako chcem a že som šťastná. Po novom roku ma čakal posledný mesiac prípravy - január - a zápas sa potom mal konať 8. februára. Ale, bohužiaľ, nekonal. V MMA svete sa musí rátať aj so zraneniami a práve môj zápas vtedy odvolali kvôli zraneniu mojej súperky. Mal sa presunúť pravdepodobne na apríl - ale ako už všetci vieme, toto obdobie nám všetkým prekazilo plány, nakoľko zasiahol COVID.


COVID-19, karanténa a moja cesta späť do Prahy.

Zo začiatku, kedy sa COVID po prvýkrát objavil v Číne, som pochybovala, že nastane situácia, ktorá nastala. Nemyslela som si, že to dôjde až k nám a že nám to takto zmení životy. A samozrejme, aj pohľady na mnoho vecí. Potom, čo u nás všetko zavreli - školy, obchodné centrá a fitká - som bola mesiac doma a musím povedať, že okrem negatív, ktoré karanténa mala - mala aj mnoho pozitív. Konečne som si našla čas oddýchnuť si a vypnúť. Našla som si čas napísať bakalárku, ktorú by som pravdepodobne neodovzdala na takej úrovni a v takej podobe, kebyže popri jej písaní stále chodím do školy, do práce a na tréningy. Mala som čas zamyslieť sa nad tým, čo v živote naozaj chcem a potrebujem, mala som čas byť opäť viac s rodinou a koniec koncov sa aj učiť na štátnice - ktoré boli posledným krokom pred mojim plánovaným návratom späť do Prahy. V júni - asi týždeň po tom, čo otvorili hranice - som bola tu v Prahe na prijímačkách na FTVS - a prijali ma. Prijali ma aj na Filozofickú fakultu (na magisterský stupeň v odbore Stredovekej histórie), aj na FTVS (na bakalára v odbore Kondičný tréner). A tak, v auguste, som sa po dvoch rokoch vrátila späť do Prahy, kde cítim, že mám svoju budúcnosť.


Koniec dobrý, všetko dobré.

Aj napriek obmedzeniam a opatreniam sme koncom augusta mohli týždeň stráviť na sústredení z Koryu Uchinadi, ktoré bolo moje tretie a dúfam, že ich ešte nespočetné množstvo v budúcnosti zažijem. Koryu Uchinadi a ľudia tu v Prahe sú to, čo som vďaka Erasmu vo svojom živote mala nájsť a pretože verím, že sa v živote všetko deje z nejakého dôvodu, určite sa ich budem držať. Momentálne viem a cítim, že som presne tam, kde mám byť a teším sa, čo ma na mojej ceste bojových umení ešte čaká, nakoľko viem, že toto je ešte len začiatok.

Add your comment

@caroline_cor